eKnižnica

Internetová čitáreň

Kukučín, Martin: Veľkou lyžicou

Kapitola 3.

« predchádzajúca strana :: 1 / 5 :: ďaľšia strana »

.

Na chlapcovi hneď od malička bolo znať, že nie darmo má také divotvorné meno. Otec nemohol sa prenadívať, kde sa v ňom toľká múdrosť berie. Čo povedal, mohlo sa hneď za ním spisovať. Miško bol by sa veru dal na to, ale chudák nevedel písať tak chytro, ako chlapec hovoril. I ostatní ľudia krútili hlavami, keď počúvali od neho len samé múdre reči.

„Pamätajte, ten chlapec nedožije svojho desiateho roku."

„Ach, a prečo by nedožil? Veď nepoznať na ňom biedy."

„Hej — čo moc, to moc. Každý vám povie, že ten chlapec na svoj vek má mnoho rozumu. Také deti nechovajú sa rady. Zprvu vyhúknu, ako priesada, a zrazu ani človek nevie, len keď opadávajú — navidomoči. Môj brat bol práve takýto mudrák: a neumrel vám?"

„Ja — čože by ste to povedali — toho kôň pokopal — nuž tak!"

„No, uvidíte, či vy svojho chlapca budete kedy ženiť. Pravda, budete, ale bez muziky. Ja za jeho život ani dreveného groša nedám."

Keď Ferancovcom takto nahnali strachu, čo mali s chlapcom robiť? Zachodili s ním, ako s rozpuknutým krčiažkom. Prísneho slova mu nedali. Božechráň ho okríknuť, alebo mrzkú tvár mu ukázať! Mysleli si, že v kolíske majú kus zlata, a preto pilne ho kolísali, hoci nohy niže kolien mu už z kolísky visely, čo tak podrástol. Pri kolísaní mu ešte i spievali, ako v prvom roku, len aby lepšie spal.

Rozmaznaný Cyril vyrástol do kabane. Už v kabani začal napredovať vo všetkých známostiach — na podiv. On najlepšie vedel, pod ktorou strechou hniezdia vrabce, na ktorej vŕbe sú straky, v ktorom sade sú najlepšie hrušky a jablká, kedy dozrievajú a ako ostrvu nadložiť, aby sa k nim dostal. Ale vedel i iné veci. Poznal všetky litery; otec ho tomu naučil, ba i predpísal mu čo ľahšie uhlíkom na kozub, a on do tých čias majstroval, kým len neuhádol. Otec sa udrel do čela. „Hm, čo je pravda, to je pravda, ale z tohto chlapca, ak narastie, bude čosi. Má dobrú hlavu a tenkú kožu na čele — ten sa bude dobre učiť."

A už teraz sa zrodila veľká myšlienka v jeho hlave. Vo dne, v noci mu nedala pokoja; všetko len vôkol nej sa krútilo. Všetko, čo robil, len k tej myšlienke, k jej vyplneniu smerovalo. Starej dosť dlho tajil sa — ale nadišla ho slabšia chvíľa, i vyložil jej všetko ako na dlaň. Otvoril jej svoje srdce do korán, dal jej pozreť i do najtajnejšieho záhybu jeho, kde myšlienka tá ukrývala sa. Žena zľakla sa jej. Ona videla ju v nedohliadnej diaľke, jej duševná sila nemohla ju obsiahnuť: začala pochybovať o tom, že by mužov sen mohol sa splniť. No, zas ju to lákalo a čosi dodávalo sily jej kleslému duchu, aby verila.


« predchádzajúca strana :: 1 / 5 :: ďaľšia strana »