eKnižnica

Internetová čitáreň

Kukučín, Martin: Veľkou lyžicou

Kapitola 4.

« predchádzajúca strana :: 1 / 5 :: ďaľšia strana »

.

Cyril chytil sa biča, že bude voly poháňať. Ale otec už nerád vidí, keď pletie sa mu do roboty. On jeho pomoc prijme len vtedy, keď si ináč nijako nevie pomôcť. On by bol najradšej, keby jeho syn len za stolom sedel a čítal. To je jeho robota, a nie bič a pluh. Cyril by zas cez leto najradšej bol v poli vôkol otca, veď dosť sa nasedí cez zimu pri knihách. No, neopovážil sa predniesť túto túžbu otcovi, lebo by ho bojsa zarmútil. Celý týždeň by bedákal, čo vraj povie dedina, keď Ferancovie študenta vidí v poli hrabať, alebo snopy snášať. Preto Cyril najviac doma sedáva — kým je i otec doma; ale ako čuje, že otec nohu niekam vytiahol, vybehne i on na cestu a zamieša sa medzi starých kamarátov, s ktorými sa kedysi hrával, a nadpriada priateľstvo, na krátky čas školami pretrhnuté. Deti najprv bočia od neho, no, pomaly oboznámia sa znova a Cyril ožije medzi nimi. Je v svojom živle, medzi seberovnými.

Starý zas toto nemôže nijako zniesť. Okríkne ho prísne, čo by ináč ani neviem za čo neurobil.

„A čo ty máš medzi nimi? Var' sa chceš ešte medzi nich rátať? Nuž ale si ty v svete bol na to, aby si sa so sprostými deťmi kamarátil? Keď už chceš ísť — choď do školy alebo do fary medzi hodných ľudí. Tomu sa už budem tešiť."

No, Cyrila zas toto netešilo. Do fary nechodil, lebo ako by on ta šiel? Čo by tam robil? Pán farár spytoval by sa ho perfectum od fio, alebo imperativus od fero. Nuž a keby mu ho i uhádol, nedostal by toľko pochvaly, ako keď deťom conjuguje laudo. Preto, že sa fary stráni, i mať mu dohovárala „Synku, čo nejdeš do fary? Tam ťa vovedú do svetlice a ukážu ti všelilijaké knihy. Uč sa od mladi od hodných ľudí, potom ako by si to našiel. Tam ťa veru zlému nenaučia, len dobrému."

Ale Cyril nešiel a nešiel. Myslel si, že už nemá čo hovoriť s pánom farárom, keď i tak už bol s ním minulej nedele pred kostolom. Pán farár vypýtal sa ho jedno-druhé: už teraz nemá sa o čom s ním shovárať. Ale rodičia ho len nútia, aby šiel, veď ako milo mu podal pán farár ruku. Hej— Miško a Zuzka tým stisnutím ruky majú všetky útrapy štedro zaplatené. Ako ich to pozdvihlo už v očiach susedov, keď duchovná osoba podá ich dieťaťu ruku a shovára sa s ním.

Ale čo sa dnes stalo, to prevyšuje už všetko ich očakávanie. Z farského dvora vyšla slúžka a hrnie rovno do Ferancov. Vyjasnená jej tvár predzvestuje manželom, ešte pri voze zamestnaným, akési milé prekvapenie.


« predchádzajúca strana :: 1 / 5 :: ďaľšia strana »