eKnižnica

Internetová čitáreň

Shakespeare, William: Hamlet, kráľovič dánsky 2. dejstvo

Scéna 1. scéna

« predchádzajúca strana :: 1 / 3 :: ďaľšia strana »

.

Chyža v dome Poloniovom.


Vystúpia Polonius a Reynald.


Polonius: Tie peniaze i písma odovzdaj

mu, Reynalde.

Reynald: Hej, oddám, vaša milosť.

Polonius: A do podivu spravíš rozumne,

môj zlatý Reynaldku, než navštíviš ho,

keď prvej vykonáš tak prezvedy

o jeho chovaní sa.

Reynald: Práve to

som, vaša milosť, zamýšľal i sám.

Polonius: Ej, dobre riekols', veru dobre riekols'.

Nuž, dívaj, panáčku, len: ponajprv

mi vyšetríš, čo za Dančíci sú

tam v Paríži, i ako a kto, aký

na spôsob a kde udržujú sa,

s kým obcujú tak, koľko trovia; najdúc

však touto okľukou a pohonom

otázok, našinci tí môjho syna

že poznajú, viac bližšie pokroč, než

kam dosiaľ tvoje vystíhačky rôzne

sa zdaly zasiahnuť chcieť. Staväj sa,

ako že máš kús' známosť o ňom zďalša;

čajs' takto prehodiac: ,Znám otca jeho

i jeho príbuzných, a trošíčka

aj samého —' Či chápeš, Reynalde,

há?

Reynald: Ojoj, veľmi dobre, milosťpane.

Polonius: ,A trošíčka i jeho samého; —

no ale', doriecť môžeš, ,neveľa:

však ak je to on, ktorho mienim, ten je

vám vskutku roztopašník; náchylný —'

tak a tak. Tu už potom spotváraš ho,

čo vymyslieť len naňho zaráčiš;

no, predsa nič tak planého, čo by

ho znectiť mohlo, na to bedli vše:

lež také, synku, rozpustilé, bujné

a bežné pestvá len, jak mladi čo

a svobode sú druhmi povestnými

i zvlášte známymi.

Reynald: Var' ako je

hra, milosti.

Polonius: To, abo pijatyka

hen, pôtky, zloreč, hádky, zálety: —

až potiaľ môž'š sa pustiť.

Reynald: A veď to ho, pane, zneuctí.

Polonius: Ba, ani za mak;

len v nadsádzke to zlahoď na pôvab.

No ani nesmieš navdať porokom

ho navyše, jak nezdržanlivosti

že stál by do korán; to nebolo

mi na ume: lež totie vady na ňom

tak nežne vyrážaj, by predišly

sťa svobodienky škvrnky, vzplanutím

i výbuchom kejs' mysle ohnivej;

neupravenej krvi klokočom —

jak nápad všeobecný.

Reynald: Ale, pane

môj milostivý —

Polonius: Nač tak zrobiť máš,

však?

Reynald: Áno, pán môj, to bych zvedel rád.

Polonius: Hja, pánko, tam, hľa, trčí ti môj zámer.

I dúfam, fortieľ zaručený je:

Keď naložíš tak z oných drobných škvŕn

na syna môjho, dielo akože

sa zapíska vše trochu počas práce,

tu — pozor daj — ten, s nímž sa shováraš,

jehožto vyspýtať chceš, jestli kedy

zurvalca zočil v ktorom uviaznuť

z výstupkov nadrečených, za vinu

mu pokladaných tebou, istý buď,

on pridá sa ti v nasledovnom: ,vzácny


« predchádzajúca strana :: 1 / 3 :: ďaľšia strana »