eKnižnica

Internetová čitáreň

Shakespeare, William: Hamlet, kráľovič dánsky 2. dejstvo

Scéna 1. scéna

« predchádzajúca strana :: 2 / 3 :: ďaľšia strana »

.

môj pán', či tak dák'; abo ,priateľko´,

či ,šlachetníče —': primerane vždy

spôsobu mluvy a či osloveniu

dľa človeka i kraja.

Reynald: Dobre, dobre

už, milosti.

Polonius: A potom, bratišku,

ti započne tak — počne — Hm, čo som

to povedať mal práve? Na moj' dušu,

som čosi chcel riecť — Kde som zastal, no?

Reynald: Pri ,pridá sa ti v nasledovnom'.

Že ,priateľko, či jak, a šlachetníče'.

Polonius: Pri ,pridá sa ti nasledovne' — aha,

hej! Tedy onen prisvedčí ti tak:

,Oj, poznám toho šlachetína; včera som

videl ho, a či tu ktorýs' deň,

ak vtedy lebo vtedy; s tým či s tým;

a tu, jak hovoríte, hral sa vám

o dušu; bol vám hodne prevážený;

pre loptu sa vám ako ruval'; či

snáď ,dozrel som ho myknúť do takej

budovy predajnej vám —', videlicet,

že do bordela, — a tak všako ďalej —

Nuž báčiš teraz:

lže vnadidlo ti chytí kapra pravdy.

V ten spôsob mudráci a chytráci

my zákrutami, bočkom-záskokom

z neschodných manín nájdeme si chodník;

i precibrený, toť, tou prednáškou

a návodom, hlaď taktiež zaobísť

so synom mojím. Rozumieš mi, nie mi?

Reynald: Ba áno, pane.

Polonius: Tak Boh s tebou; maj

sa dobre.

Reynald: Milý pán môj!

Polonius: Na sebe jeho chútky postrehuj.

Reynald: Urobím, vaša milosť.

Polonius: Aj mu rec,

nech v hudbe cvičí sa mi.

Reynald: Dobre, pane.

(Odíde.)

Polonius: Zdrav' choď. —


Vojde Ofelia.


Nuž, Ofelia, čo sa stalo?

Ofelia: Joj, otče, koľme som sa uľakla!

Polonius: I čoho, pre Boha!?

Ofe1ia: Môj otecko,

ako tak v izbe práve šijem si,

pán Hamlet, — majúc celkom rozopätý

kabátec, s holou hlavou, pletenky

samučká špina, nepodviazané,

po členky svislé jakby okovy;

sťa košeľa tá na ňom, zblednutý;

až kolenami tlčúc, podlamujúc

sa v chôdzi, i s tak trudným pohľadom

čo do zámyslu, ako keby z pekla

bol prepustený býval rozprávať

o hrúzach, — zrazu kročí predo mňa.

Polonius: Zošalel z lásky k tebe!

Ofelia: Neviem, otče;

no skutočne sa toho obávam.

Polonius: A hovoril čo?

Ofelia: Lapil za ruku

ma poza päsť a tak ma držal tuho.

S tým poodstúpil nazad zdiali as'

ramena svojho, a si druhou rukou

ni strieškou cloniac ponad obočím,

tvár natoľko mi skúmať započal,

jak by ju bol chcel odkresliť. V tej miere

dlel dlho; vpokon, — zľahka otrasúc

mi ramenom, i do tretice takto

poklátiac hor'-doľ hlavou, — žalostným

a hlbokým tak vzdychom osŕkol,

že pozdalo sa, všetek tela útvar

mu rozhodí i koniec položí


« predchádzajúca strana :: 2 / 3 :: ďaľšia strana »