eKnižnica

Internetová čitáreň

Shakespeare, William: Hamlet, kráľovič dánsky 2. dejstvo

Scéna 1. scéna

« predchádzajúca strana :: 3 / 3 :: ďaľšia strana »

.

životu jeho. Urobiac to, zápät

ma upustil: a ponad plecia svoje

obličaj obrátiac, sa činil mi,

jak bez očí že cestu nalezá;

bo dvermi trafil bez ich pomoci,

i do ostatka svit ich skláňal na mňa.

Polonius: Poď, zajdi so mnou; kráľa pohľadám.

To istučičkým vytržením je

ľúbosti, ktorej prudká povaha

sa sama umára, i vôľu svádza

nemenej k predsavzatiam zúfalým,

než hociktorá vášeň pod nebom,

čo porušuje našu bytnosť. Som

ustarostený, — ozaj, onehdy

dák' príkrych slov si k nemu použila?

Ofelia: Nie, drahý pane otče; iba čo,

jak rozkázali ste, som jeho listov

mu neprijala, i mu zbránila

som prístup ku sebe.

Polonius: Tým potrhli

sme, i máš: potrhlý! Ver' mrzí ma,

že s pečlivosťou lepšou, povážením

som nevšimol si ho. Veď stráchal som sa,

že si len zahráva, i zamýšľa

ťa zahubiť, a preds', hľa, nedôvera

tá moja zlokotná! Už zdá sa, raz

je jaksi vlastným veku nášmu, že

poza nás samých zabiehame v svojich

domnienkach, ako zas je spoločným

u vrstvy mladšej, že jej nestatkuje

opatrnosti. Hybaj, tajdime

ku kráľu. To sa musí oznámiť:

čo, dosiaľ taj, by mohlo spôsobiť

viac galiby, keď ukrývať sa hľadí,

než hnevu, keď ho vyjavíme radi.

(Odídu.)


« predchádzajúca strana :: 3 / 3 :: ďaľšia strana »