Scéna 2. scéna

Sieň na zámku.

Tuš. Vystúpia: Kráľ, kráľovná, Rosenkrantz, Guildenstern a sprievod.

Kráľ: No, vítajte nám, milý Rosenkrantzu

a Guildensterne! — Nielen že sme si

až veľmi priali vidieť vás, lež aj

potreba, vás tu k službám na porúdzi

mať, vyvolala, by sme poslali

narýchlo pre vás. Dač' už čuli ste

o Hamletovej zmene; tak to zvem,

bo vskutku ani zovnútorný ani

vnútorný človek neponáša sa

na toho, ktorým bol. Čo to má byť

viac než smrť jeho otca, čo ho takto

a na toľkoto odvrátilo od

porozumenia sebe samému,

mi neprichodí ani v sne. I prosím

vás obidvoch, keďže ste od mala

s ním vychovávaní a poneváč

i súsední mu mladosťou a mysľou,

by sa vám páčilo tu pohovieť

na dvore našom za krátky čas: v tom

však tovarišstvom svojím k zábavám

ho priťahovať; medzitým aj sobrať

natoľko, jak len od príležitostí

vám naskytnú sa k zdvihu, podatkov,

či ozaj niečo, neznámo nám, ho

tak pomútilo, čomu, zrejmým nech je,

by v našej moci stálo odpomôcť.

Kráľovná: Hej, výteční vy páni, on tak často

vás spomínal; i som v tom bezpečná,

dvoch ľudí niet tu druhých na žive,

k nimž ľnul by toľme. Akže budete

tak láskaví, nám toľko zdvorilosti

a dobrej vôle preukázať, s nami

že času svojho chvíľku strávite:

váš pobyt takej doberie sa vďaky,

jak prístojnou je pamätlivosti

len kráľa jedného.

Rosenkrantz: Ba obe vaše

nech veličenstvá ráčia, základom

vrchmoci ponad nami, vznešené

žiadosti svoje umiestiť skôr v rozkaz

než do prosieb.

Guildenstern: Však poslušní sme oba,

i obeciame sa tu, v úplnej

toť oddanosti, službu svoju k vašim

uložiť nohám hotovo, jak len

povelieť ráčite.

Kráľ: Vďak, Rosenkrantzu

i ctený Guildenstern.

Kráľovná: Vďak, Guildensterne

i ctený Rosenkrantz. Nuž úpenlive

sa utiekam k vám, ponavštívte hneď

premeneného tak veľmi mi syna —

Iď, niekto z vás, i zaveď gavalierov

tých ta, kde Hamlet mešká.

Guildenstern: Nebesá

nech utvária náš prístup, snahy naše

mu príjemnými, k prospechu!

Kráľovná: Ach, ameň!

(Odídu Rosenkrantz, Guildenstern a niektorí z družiny.)

Vystúpi Polonius.

Polonius: Poslanci do Norvéžska, jasný pane,

sa navrátili natešení.

Kráľ: Ty bol si mi vždy otcom dobrých zpráv.

Polonius: Však veru, pane môj? Aj uisťujem

vás, zemský pane, že mi záleží

na povinnosti svojej rovno jak

na svojej duši, v oči Bohu môjmu

tak ako v oči môjmu kráľovi

milostivému. Aj si trúfam (iba

ak mozog môj už viacej neňuchá