Scéna 1. scéna

Sieň na zámku.

Vystúpia: Kráľ, Kráľovná, Polonius, Ofelia, Rosenkrantz a Guildenstern.

Kráľ: A nie ste v stave činom-spôsobom

nijakým z neho vydostať, zač v zmätok

ten odieva sa, dni si pokoja

tak domŕzajúc drsne búrnym tým

i nebezpečným šialenstvom?

Rosenkrantz: To sám

uznáva, že sa cíti rozorvaným;

no z akej príčiny, už nechce riecť

na žiaden pád.

Guildenstern: Aj nachodíme, že

k výskumu nie je povoľný; ba s ľstivou

kous' spozdilosťou trvá obďaleč,

jaknáhle zamýšľame k vyznaniu

ho nejakému primať, ako vpravde

to stojí s ním.

Kráľovná: Či dobre prijal vás?

Rosenkrantz: Jak najrýdzejší dvoranín.

Guildenstern: Však moc

násilia činiac povahe si mysle.

Rosenkrantz: Sám na otázky skuhroš, ale zas

na naše prezvedy až prištedrý

vo svojich odpovediach.

Kráľovná: A ste pri ňom

zrobili pokus s dákou zábavou?

Rosenkrantz: Tak, milostivá, nadarilo sa,

že cestou istých hercov potkali

sme: o nich tedy sme mu riekli, a tu

zrieť bolo uňho druh jak radosti,

keď o tom dopočul. Tu meškajú

kdes' pri dvore, a jak sa domnievam,

aj majú rozkaz dneska večer už

čos' zahrať pred ním.

Polonius: Istučká to pravda,

a mňa on požiadal, by uprosil

som veličenstvá vaše vyslúchať

a pozrieť ráčiť to tam.

Kráľ: Z celého

ver' srdca svojho rád. I veľmi ma

uspokojuje, čuť môcť, tým že smerom

sa naklonil. —

Tak, milí páni, popudzujte ho

i naďalej, a toten jeho námer

len popchýňajte stále k rozkošiam

podobným.

Rosenkrantz: Vykonáme, jasný pane.

(Rosenkrantz a Guildenstern odídu.)

Kráľ: Gertruda drahá, ráč tiež nechať nás.

Sme totiž tajne dali Hamleta

sem upraviť, by totu, akoby len

náhodou bolo čírou, postretol

sa s Ofeliou.

Jej otec a ja sám, — preds' špehúni

to oprávnení, — my sa umiestime

tak, by sme, vidiac nevidení, z tej

ich schôdzky mohli ľahko posúdiť

i dosbierať sa uňho známok, jak

sa pri tom zadrží: či ozaj z jeho

ľúbosti vznikla súžba lebo nie,

čo tak ho trápi.

Kráľovná: Vďačne poslúchnem.

A s vašej stránky, Ofelia, to

si prajem, aby vaša spanilosť

príčinou šťastnou bola Hamletovej

tej divokosti; tak bych úfala,

že vaše ctnosti uvedú ho znova

do bežnej koľaje, vám obom k cti.

Ofelia: To bych si priala, milostivá pani.

(Kráľovna odíde.)

Polonius: Ty, Ofelia, prechádzaj sa tu. —

Ak vám tak ľúbo, vznešenosti, my

zas uchýľme sa. — (Ofelii.) Čítaj z tejto knižky;

nech takého, hľa, pohľad výkonu

opekní tvoju samotu. — Sme často