eKnižnica

Internetová čitáreň

Shakespeare, William: Hamlet, kráľovič dánsky 3. dejstvo

Scéna 1. scéna

« predchádzajúca strana :: 2 / 4 :: ďaľšia strana »

.

na pokarhanie preto, — primnoho

ráz osvedčená vec, — že pobožnosti

tvárnosťou, skutkom milosrdenstva

vše dovedieme pocukrovať i

samého čerta.

Kráľ: (sebe.) Ó, až veľmi pravda!

Jak rezným sekom reč tá trafila

ma na svedomí! Líce kurviska,

s umením líčby okrášlené, nie je

ver' ohyzdnejšie popri nálepku

tom, čo ho zvyšuje, než jak je čin

môj napriek slovu najmaľovnejšiemu.

Ó, ťažká noša!

Polonius: Počujem, ide; ustúpme, môj pane. (Odídu.)

Vystúpi Hamlet.

Hamlet: Byť abo nebyť, to je otázka:

či šľachetnejšie pre ducha je znášať

len z prakov vrhy, šípy súdby zlej,

a či zbroj schytiť v odpor jednému

hoc moru priekorov i v protivenstve

tom zakončiť ich razom? — Umrieť, spať —

nič viac, a skrze spánok ohlásiť,

sme zavŕšili srdca bôľ i tisíc

tých prirodzených úrazov, čo mäsa

sú dedictvom? — to dokonaním je

k vrúcnemu želaniu ver'. Umrieť, spať —

spať, hádam snívať; áno, v tom je hák,

bo v spánku smrti tom čo za sny môžu

as' prísť, keď totým hlukom pozemským

i kúdolom sme prebŕdli, to núti

nás ustrnúť: tam väzí ohľad ten,

čo robí biedu takou dlhovekou.

Veď kto by volil trpieť biče času

a výsmechy, kto potlačiteľov

by krivdu, porok muža spupného,

zľahčenej trýzeň lásky, práva prieťah,

prechmaty úradov, i kopnutia,

akových trpelivej zásluhe

vše dostane sa od ničomnosti:

ak on by sám sa mohol v odpočinok

dať pustým šidlom? Kto by batohy

bol chtivý vláčiť, stonať, cediť pot

pod trudným životom: nech nie tak strach

pred čímsi po smrti, — tou neodkrytou

krajinou, z hraníc jejž sa nevracia

viac pútnik, — vôľu zmätie v rozpači,

i ponúka nás radšej prestáť zlá,

tie zkúsené tu, než sa utiecť k iným,

ichž nepoznáme? Takhľa svedomie

z nás všetkých stvára bázlivcov, i takto

zdedená rumeň odhodlanosti

skrz-naskrz zchorobí vše bledavá

pleť totá myšlienky, a predsavzatia

hoc mohutného stržňa, významu

pre tenže zreteľ v svojich nábehoch

zabočia nakrivo, i utratia

priezvisko činu. — Ale ticho, ľaľaď,

prekrásna Ofelia! — Do tvojich

modlitieb, víla, nechže poručené

sú všetky hriechy moje.

Ofelia: Dobrý pán môj,

ako sa vodí vašej výsosti

od nejedného už dňa?

Hamlet: Ďakujem

vám ponížene: dobre, dobre, dobre.

Ofelia: Môj princ, mám od vás pamiatky; som ich

tak dávno mala žiadosť navrátiť:

nuž prijm'te ich zpät, prosím, teraz.

Hamlet: Nie, nie.

Ja nedal som vám nikdy ničoho.

Ofelia: Môj vzácny pán, vy viete príliš dobre,


« predchádzajúca strana :: 2 / 4 :: ďaľšia strana »