Scéna 2. scéna

Predsieň tamže.

Vystúpi Hamlet a niekoľko hercov.

Hamlet: Povedz tú reč, prosím ťa, ako som vám ju

ja predniesol, rezko od jazyka: lebo máš mi ju omáľať,

ako nejeden z vás hercov robí, práve tak rád budem,

ako keby mestský vyvolávač odrectoval moje verše. Ani

nepíľte povetrie priveľmi svojimi rukami: takto, hľa; ale

vykonávajte všetko ušľachtile, lebo i za opravdivého ru-

čaja, búrky a — ako by som riekol — za povíchrice vášne

svojej musíte si zaopatriť a vypestovať istú umiernenosť,

ktorá má jej dodať uhladenosti. Och, až do duše ma

uráža, keď počujem, ako taký drabálny žugan s vlásen-

kovou hrivou tú akúsi náruživosť driape na franforce,

na naozajstné handry, aby rozpáral uši osadníkom v prí-

zemí, ktorí zväčša pranič nechápu, leda nevysvetliteľné

posunky-škarediny a škrek. Prial bych si dať vyšibať

takého kompana, čo prereve samého Termaganta, pre-

herodesuje Herodesa. Prosím vás, varujte sa toho.

Prvý herec: Ručím za to vašej výsosti.

Hamlet: No nebuďte ani prikrotkí, ale vlastný rozsu-

dok váš nech je vám učiteľom. Prispôsobujte výkon

slovu, slovo výkonu, zvlášte pozorujúc na to, aby ste

neprestúpili skromnosti prírody. Lebo hocičo tak pre-

hnané je oproti účelu hry, úlohou ktorej od prvoti až po-

dnes bolo i je nastaviť akoby zrkadlo prírode; ctnosti

ukázať jej vlastné črty, otupe jej vlastný obraz, a samému

veku i celej časodobe ich podobu a odtisk. Teraz už

toto, či prepiate alebo predstavené ledabolo, neumelého

sítce privedie do smiechu, no znalca môže iba pohoršiť;

ale odsudok tohoto jedného musí, s dovolením vaším,

prevážiť hoci plnučičké divadlo oných. Oj, sú herci, kto-

rých som videl hrať, — a počul od iných zvelebovať,

a to vysoko, — ktorí, aby som to nepovedal bohaprázdne,

ani prízvuku od kresťanov, ani chôdze kresťanskej, po-

hanskej, ba ani ľudskej nemajúc, tak si vykračovali a

ryčali, že som myslel, nejakí šichníci prírody narobili

ľudkov, a nezrobili ich rúče: človečenstvo tak ohyzdne

napodobnili.

Prvý herec: Úfam sa, výsosť, my sme to obstojne

opravili pri sebe.

Hamlet: Ó, opravte to voskrz! A naložte tým, čo pred-

stavujú vašich bláznov, aby nehovorili viacej než je pre

nich vyznačené, lebo najdú sa medzi nimi, ktorí sami

rehocú sa radi, len aby nejaký ten kŕdeľ pošetilých di-

vákov tiež rozchichotali, čo hneď medzitým istý nevy-

hnuteľný obrat hry mal by byť práve do povahy vzatý.