Scéna 3. scéna

Sieň tamže.

Vystúpia: Kráľ, Rosenkrantz a Guildenstern.

Kráľ: On sa mi nepáči: ni nestojí

to s nami bezpečno, keď necháme

tú pomätenosť jeho potĺkať sa.

A preto pripravte sa; narýchlo

dám vyhotoviť pre vás plnomoc,

a on nech rušia s vami do Anglie.

Tie dôstojnosti našej podmienky

dial nesmú strpieť toľme hrozivú

náhodu, aká po hodinách vzrastá

z tých jeho šialenství.

Guildenstern: Sa prichystáme;

zvlášť svätá je i zbožná starosť to,

zachovať oných toľkých-toľkých ľudí

bez ujmy, ktorí žijú napospol

a tyjú z lásky vášho veličenstva.

Rosenkrantz: Už jednotlivý život, samosvoj,

je zaviazaný s celým úsilím,

výzbrojom rozumu sa zavarovať

pred poškodením; oveľa viac však

duch onen, na jehožto dobrobyte

sú závislé a ktorým trvajú

životy mnohých. Veličenstva skon

sám neumiera len; lež krútňava

jak, čo je v blízku, stŕha so sebou.

Je mohutným on kolom, pripevneným

na najvyššieho vrchu temeno,

na ktoréhožto spice hrozitánske

sa desaťtisíc drobných obralo

i nalepilo vecí; akonáhle

to zavalí sa: každý chatrný

prívesok na ňom, príťaž najmenšia

tiež nasleduje prebúrlivý jeho

rut do priepasti. Nikdy nevzdychal

sám kráľ, lež zobecnel vždy jeho žiaľ.

Kráľ: Nuž, vystrojte sa, prosím, na skorú

tú cestu, lebo chceme poputnať

strach tento, ktorý na svobodnej nohe

si chodí teraz.

Rosenkrantz a Guildenstern: Sponáhľame sa. (Oba odídu.)

Vystúpi Polonius.

Polonius: Môj pane kráľu, on je na skoku

do chyže matky svojej. Idem tedy

tiež za koberec kde sa popratať,

bych priebeh vyčul. Ručím za to vám,

že ona rúče vyškolí ho. Aj,

jak povedali ste, a bolo múdre

ver´ povedané, prístojné je, by

dač' poslucháčov viac, než sama mať, —

bo príroda tie robí stranníckymi, —

prepočúvalo reč tú dosahu.

I dobre sa mi majte, mocnáre

môj: ohlásim sa u vás prvej, než by

ste zašli na lôžko, a rozpoviem

vám, čo znám.

Kráľ: Vďaka, pán môj radostný.

(Polonius odíde.)

Ó, moja vina ohavná je, smrdí

po nebo; prvá kliatba, najstaršia

ju stihla — bratovražda! — Nemôžem

sa modliť; hoci je tu náklonnosť

tak prudká ako vôľa, silný zámer

môj premáha mi hriech môj silnejší;

i ako človek, čo má pred sebou

dvojakú prácu, stojím, nevediac,

čo počať prv, a zanedbávam obe.

Jak, nech by táto ruka prekliata

i hrubšia bola krvou bratovou,než sama je: či v dobrotivom nebi

niet dažďa dosť ju umyť na bielo

ni sneh? Veď nač' je potom milosť, ak