Scéna 1. scéna

Tá istá chyža kráľovnina.

Vystúpia: Kráľ, kráľovna, Rosenkrantz a Guildenstern.

Kráľ: Už je kýs' obsah v týchto vzdychoch v týchto

osŕkoch hlbokých: nuž musíte

ich na reč preložiť; je slušné, by

sme srozumeli im. Kde je váš syn?

Kráľovna: (k Rosenkrantzovi a Guildensternovi). Dožičte nám to miesto

na chvíľočku.

(Oba odídu.)

Ó, drahý pán môj, čo som videla

ja tejto noci!

Kráľ: Čo tak, Gertruda?

Ako je s Hamletom?

Kráľovna: On zúri-búri

sťa oceán a víchor, oba keď

spor vedú o tom, kto z nich mocnejší.

Vo výnimečnom svojom záchvate,

že občul čosi hnúť sa za čalúnom,

vraz kord svoj vychytí a vykríkne,

vraj: Potkan, potkan! a v tom domnení

náramnom zakole, jak utajený

tam meškal, toho starca dobrého.

Kráľ: Ó, ťažký výčin! To sa stane nám,

nech my sme tak tam; jeho svoboda

je plná hrozieb proti všetkým: proti

vám samej, nám a vôbec každému.

Och, ako bude krvavý ten skutok

zodpovedaný? Nám ho položia

len za vinu, ichž opatrnosť bola

by mala nakrátko vziať, obmedziť

a spoločenstvu odňať tohoto

zošaleného mladocha: bo veď

tak veľká bola naša láska, že

ni nahliadnuť sme nechceli, čo najvýš

je potrebným; lež, sťaby majiteľ

choroby mrzkej, pred rozchýrením

zlo zavarovať, dali sme sa pásť mu

na špiku práve života. Kam šiel?

Kráľovna: Na stranu telo odvlieka, čo zabil:

nad ktorým i tá jeho vtelená

zúrivosť, rovno nejakému kovu

drahému medzi kopaninami

rúd nectných prebleskuje rýdze; áno,

on plače nad tým, čo bol urobil.

Kráľ: Ó, Gertruda, poď preč!

Prv nesmie slnce vrchy ožiariť,

než odtiaľ sme ho na loď odpravili.

A za ten mrcha skutok s veškerou

to veličavou našou, zručnosťou

nám obom príde zaujať sa a ho

ospravedlniť. — Hejže! Guildenstern!

Predstúpia Rosenkrantz a Guildenstern.

Priatelia, choďte oba, priberúc

i ešte pomoc nejakú si. Hamlet

v pomätenosti zmámil Polónia

a z chyže matky preč ho odpratal

kams'. Iďte tedy, vyhľadajte ho;

s ním rúče prevravte a mŕtvolu

doneste do kaplice. Len vás prosím,

si pospešte s tým. —

(Rosenkrantz: a Guildenstern: odídu.)

Poďme. Gertruda;

zavolať dáme našich najmúdrejších

priateľov, by sme rozložili im,

čo zamýšľame počať, neináč

čo prihodilo sa tak nepríhodne.

Tak azda pomluva, — jejž sipot-šept

cez obvod sveta prosto, ani by

to delo k cieľu svojmu, zanáša

svoj jedovatý výstrel, — opominie

nám meno naše, vovzduch uhodiac

nezraniteľný. — Och, poď, čas zve rázne;