eKnižnica

Internetová čitáreň

Shakespeare, William: Hamlet, kráľovič dánsky 4. dejstvo

Scéna 4. scéna

« predchádzajúca strana :: 1 / 2 :: ďaľšia strana »

.

Rovina v Dánsku.


Vystúpi Fortinbras a vojsko pochodom.


Fortinbras: (k dôstojníkovi) Choď, kapitáne; pozdrav odo mňa

dánskeho kráľa. Sdeľ mu, následkom

že privolenia jeho Fortinbras

nástojí na prievode sľúbeného

to pochodu cez jeho kráľovstvo.

Znáš miesto dostavné. Ak veličenstvo

by jeho chcelo niečo s nami mať,

tak z tvári v tvár mu vzdáme našu úctu;

i to mu oznám.

Kapitán: Vykonám, môj princ.

Fortinbras: Stúpajte zvoľna.


(Odíde Fortinbras a vojsko.)


Vystúpia: Hamlet, Rosenkrantz, Guildenstern atď.


Hamlet: Dobrý pane môj,

čie sú, toť, sily vojenné?

Kapitán: Tie patria

Norvéžsku, pane.

Hamlet: Kam zamierily, pane, prosím vás?

Kapitán: Oproti istej čiastke Poľanska.

Hamlet: Kto velí im, môj pane?

Kapitán: Starého

Norvéga synovec to, Fortinbras.

Hamlet: A ide sa to na Poľanska srdce,

a či sa týka niekde pomedzia?

Kapitán: Bych pravdu riekol, bez naprikladania:

ideme dobyť zeme kavalček,

na ktorom osohu niet, leda meno.

Čo platil by som päť dukátov, päť,

bych nechcel na ňom gazdovať. A viac

ver' nájomného ani neprinesie

Norvéžanovi abo Poľanu,

nech írečite založí ho.

Hamlet: Nuž tak

ho Poliak ani brániť nebude.

Kapitán: Oj, predsa; už ho vojskom obsadil.

Hamlet: Dvetisíc duší, dvadsaťtisíc zlatých

spor nedoprieči o to stebielko:

to vred, hľa, kde je primoc blahobytu

i pokoja: vred, čo zdnu prepuká,

a neprejaví vnešne príčiny,

na ktorú zmiera človek. — Vrúca vďaka

vám, pane.

Kapitán: Boh vás, pane, opatruj. (Odíde.)

Rosenkrantz: Môj princ, či sa vám bude páčiť ísť?

Hamlet: Priam dohoním vás. Choďte kúsok vopred.


(Rosenkrantz a Guildenstern odídu.)


Jak každá z príhod na mňa žaluje

a ťarbavú mi dráždi pomstu! Čo

je človek, jestli najvyššie preň dobro

a jeho času tržoba je len:

spať a sa kŕmiť? Hovädo, nič viac.

On, ktorý stvoril s takým bohatým

nás výrazom, vpred patriacim i nazad,

nám veruže tej vlohy nedoprial

a umu bohupodobného, aby

v nás tuchly bez úžitku. Teraz už,

či si je zverským zábudkom či dákym

vrtochom zbabelým, čo rozmýšľa

o zbehu priurčito, — myšlienka

to ináč, ktorá, rozštvrtená, jednu

časticu iba múdrosti a vždy

z troch štvrtí chabosť v sebe má, — ja ozaj

nechápem, načo vôbec jestvujem,

len abych trkotal, že: Túto vec

ti zrobiť treba? keď preds' príčinu

mám, vôľu tobôž, silu, prostriedky,

bych urobil to. Príklady, tak hrubé

ni táto zem, ma upomínajú:

Toť, svedectvom i voj ten, toľký počtom


« predchádzajúca strana :: 1 / 2 :: ďaľšia strana »