eKnižnica

Internetová čitáreň

Shakespeare, William: Hamlet, kráľovič dánsky 4. dejstvo

Scéna 7. scéna

« predchádzajúca strana :: 1 / 5 :: ďaľšia strana »

.

Iná sieň tamže.


Vystúpia: Kráľ a Laert.


Kráľ: Teraz už musí vaše svedomie

mi uspokojku dať, i za priateľa

ma musíte si zavrieť do srdca,

odkedy čuli ste, a znaleckým

to uchom, že ten, ktorý zabil vášho

veľkodušného otca, mne bol stál

o život.

Laert: Pravda, z toho vysvitá

to. Ale povedzte mi, prečo ste

nezakročili proti skutkom tým,

tak zločinným a úhlavným tak svojou

povahou: ako vaša bezpečnosť,

i múdrosť vaša, všetky veci vôbec

vás zvlášte k tomu poháňaly?

Kráľ: Ó,

z dvoch menovite príčin, ktoré vám

snáď pozdajú sa pridengľavých svalov,

no pre mňa sú preds' silné! Kráľovna,

mať jeho, žije takrečeno len

z pohľadov jeho, a čo sa mňa týka

(už či to moja ctnosť či potrest môj

je, ktorékoľvek), ona s životom

i dušou mojou tak je spletená,

že, ako hviezda iba v svojej sfére

sa pohybuje, ja tiež môžem ňou

len hýbať sa i trvať. Druhý dôvod,

že k zúčtovaniu verejnému som

pristúpiť nesmel, je zas veľká láska,

juž prechováva k nemu obecný

ľud, ktorý, noriac všetky chyby jeho

do náklonnosti svojej, — podobne

studnici, drevo obracajúcej

na kameň, — volil by mu okovy

na vence zmeniť, tak že moje šípy,

súc pre tak hlučný víchor priľahko

len urúbané, k môjmu luku by

sa vrátily i nefuňaly, kam

som namieril ich.

Laert: A tak utratil som

ja šľachetného otca; sestra mi

pohnaná v končiny až zúfalstva, —

jejž hodnota, ak zpätkovať smie chvála,

pre súhrn svojich dokonalostí

na štíte stála veku celého,

ztiaď vyzývajúc k dostihom: — však príde

deň mojej pomsty.

Kráľ: Neprerušujte

si pre to sna. Bo tiež sa nesmiete

domnievať, že by z takej nedvižnej

a tupej látky pozostávali sme,

že môžeme dať nebezpečenstvu

sa za bradu skúbsť a to považovať

za kratochvíľu. Onedlho viac

si dopočujete: — ja miloval

som otca vášho, no a seba samých

tiež máme radi, a to, ufám sa,

vás poučí, si domyslieť —


Vojde posol.


Ľaď, čo

nového ?

Posol: Listy, kráľ môj, od Hamleta:

ten veličenstvu vášmu; kráľovne

tu tento.

Kráľ: Od Hamleta! A kto ich

priniesol?

Posol: Lodníci, vraj, jasný pane,

tak povedajú; ja sám nevidel

som ich. Mne listy oddal Klaudio,

ten však ich dostal od toho, čo ich sem

mal doniesť.

Kráľ: Laerte, ten vyčujte

i vy; — ty, odstúp. (Posol odíde.)

Kráľ: (číta) „Vznešený a premocný! — Oznamujem vám,

že naho vysadili ma na pokraj vášho kráľovstva. Zajtra

pouchádzam sa o dovolenie uvidieť môcť váš kráľovský

obličaj; potom však, keď prv vyprosím si vašu blaho-


« predchádzajúca strana :: 1 / 5 :: ďaľšia strana »