eKnižnica

Internetová čitáreň

Shakespeare, William: Hamlet, kráľovič dánsky 5. dejstvo

Scéna 1. scéna

« predchádzajúca strana :: 2 / 7 :: ďaľšia strana »

.

vaná ako kostol; argaj, šibenica bude dobre účinkovať

pri tebe. No, k veci, pohni.

Druhý hrobár: Že kto buduje pevnejšie od murára, lodiara

alebo tesára?

Prvý hrobár: Áno, to mi povedz, a vypriahni.

Druhý hrobár: Aha, už to viem.

Prvý hrobár: Von s ním.

Druhý hrobár: Tisíc, predsa ho neviem.


Hamlet a Horatto vystúpia obďaleč.


Prvý hrobár: Nemor si ďalej rintice pre to, lebo tvoj le-

nivý somár ver' nezrýchli kroka od bitky, a keď naj-

bližšie predložia ti túže otázku, povedz: hrobár. Tie do-

my, ktoré on stavia, potrvajú do súdneho dňa. Iď, za-

skoč ku Šlojmovi; prines mi za rumplík tej drndošky.


(Druhý hrobár odíde.)


Prvý hrobár: (kope a spieva)

Za mladi, keď som tak ľúbieval, ľúbieval,

bola to za rozkoš, sladká ni med:

čas tráviť, jak som ho po vôli trávieval;

hoj, míval som: pôžitku lepšieho niet!

Hamlet: Či ten kompan necíti svojej roboty, keďže

nôti, kopúc hrob?

Horatio: Návyk pretvoril to pri ňom na istú vlastnosť

dobrej mysle.

Hamlet: Je to práve tak: ruka, čo sa máličko zamest-

náva, máva jemnejší hmat.

Prvý hrobár: (spieva)

Teraz už staroba, zlodej ten plúživý,

drží ma v paznechtoch, až zmŕza krv,

s domácich preniesla cudzie ma na nivy:

jak nikdy bych nebol, čím býval som prv.

(Vyhodí lebku.)

Hamlet: Tá lebka prechovávala raz jazyk v sebe, i

vedela spievať: a chumaj ten ako praští ti ňou o zem,

ako by to bola čelusť Kaina, ktorý spáchal prvú vraždu!

Ba mohla ona byť práve črepom niektorého štátnika,

ktorého tento osol teraz, hľa, prevedie cez lavičku; jed-

ného, ktorý bol by ošudil samého Boha, — či nemohlo

to byť?

Horatio: Mohlo, výsosť.

Hamlet: Alebo niektorého dvorana, ktorý vedel ho-

voriť: Dobré ráničko, ľúbezný pane. Ako sa máte, do-

brotivý pane? Môž' byť, bol to pán Taký-dáky, ktorý

vychvaľoval pána Takého-dákeho koňa, keď by ho bol

rád vylúdil od neho, — nemohlo tak byť?

Horatio: Áno, výsosť.

Hamlet: Veruže akurát tak: a teraz patrí veľkomož-

nej panej Červovej, bez sáňky, a vypopáckaná poza uši

lopatou hrobárovou. Prekrásny to obrat, keby sme mali

filipa prizrieť sa mu. Nuž nestály tieto kostiale viac chovy,

než aby sa hralo nimi v kolky? Moje až mi štiepa, keď

pomyslím na to.

Prvý hrobár: (spieva)

Čakan a rylo a motyku,

k tomu rubáš ľanový,

hoj, a jamu do sloje hlbokú

tra takému hosťovi!

(Vyhodí zasa lebku.)

Hamlet: Tam máš druhú: prečo by ona nemohla byť

kotrbou pravotárovou? Kdeže sú teraz jeho dôvtipky,


« predchádzajúca strana :: 2 / 7 :: ďaľšia strana »