Scéna 2. scéna

Predsieň na zámku.

Vystúpia Hamlet a Horatio.

Hamlet: Toľkoto o tom, druh môj; dovoľ, včuľ

že prejdem na iné — Či pamätáš sa

na okolnosti všetky?

Horatio: Ako bych

sa nepamätal, výsosť?

Hamlet: Braček, tu

v tom srdci dielo ti čos' sťaby zápas,

čo nedalo mi usnúť. Činilo

sa mi, že ležím horšie nežli burič,

do klepca zaštiknutý. Náhle, a

buď chvála za to prenáhlenosti:

len priznajme sa, naša nerozvážnosť

že tu i tu nám dobre poslúži,

keď zlyhajú tak vzácne plány naše,

a to nás poučiť má: božstvo jest,

čo utvára nám naše ciele, nech

hoc jak len chceme zhruba my si ich

vše ukresáme —

Horatio: To je sväto isté.

Hamlet: — Myk! z kajuty ti svojej,

plášť plavecký si leda prihodiv,

som tápal vo tme, bych ich vyhľadal.

I naďapil som na nich šťastne; balík

ich čopriam vymackám, a pojmúc ho,

no, jedným slovom, sa ti utiahnem

zpät v svoju kuticu: tak nestydate

si počínajúc, — v strachu zabudnúc

i na mravy, — len preto, aby som

otvoril tú ich hlavnú úpravu.

A tam ti nájdem, Horatio, — ó, to

kráľovské pestvo! — rozkaz určitý,

našpikovaný na nejeden spôsob

rozmanitými vtipu nálezmi,

čo blaha Dánska, no a pravdaže

i Anglie sa samej týče, tobôž,

huch! akým všakým hydom, bobákom,

na mojom bytí ľpiacim —: vraj, by mi

hneď, jak to okom prejdú, nezmeškajúc

hoc chvíľočky, nie, nepotrpiac ni,

kým nabrúsená bude sekera,

toť, hlavu srazili.

Horatio: Či je to možné?

Hamlet: Tu si máš príkaz; prečítaj, až viac

mať budeš stihu. Ale ak chceš čuť,

jak zakročil som?

Horatio: Áno, prosím vás.

Hamlet: Súc lotrovstvami takto otočený, —

prv než som stačil predslov ustrúhať

nejaký svojmu mozgu, tento ti

už započal hrať —: posadím sa; nové

vyhútam nariadenie; napíšem

ho krásopisne: hoci raz som bol,

jak práve robia naši štátnici,

za podlosť držal pekne-krásne písať,

i hodne som sa nanamáhal, tú

jak zabudol bych náuku; no teraz,

priateľku, ozaj preukázala

mi službu junácku — Chceš vedieť, ký

bol prívet, čo som spísal?

Horatio: Áno, môj

pán radostný.

Hamlet: To nanajvážnejšie

zaprisahanie od kráľa: — Ak kedy

bol poplatníkom verným Angličan;

ak láska medzi nimi vzkvitať má

sťa palma; ak má mier vždy ešte nosiť

svoj obžinkový veniec pšeničný

a čiarka medzi priateľstvami ich

stáť spojivá, i mnohé podobné

ak velikého dosahu — : nuž, že

len kukne do toho i porozumie

tým riadkom on, a bez urádzania

sa nad tým ďalej, dlhšie-kratšie, zaraz