Scéna 1. scéna

Elsinor. Terasa pred zámkom.

Francisko na stráži. Vystúpi Bernardo.

Bernardo: Kto to?

Francisko: Nie, odpovedz ty! Stoj a daj sa znať!

Bernardo: Nech žije kráľ!

Francisko: Bernardo?

Bernardo: On.

Francisko: Až príliš

bedlive na čas prichádzate.

Bernardo: Práve

odbilo dvanásť. Iď spať, Francisko.

Francisko: Za poľahu tú moc ráz ďakujem

vám; temer mrazí to, i je mi tak

mrkotno kolo srdca.

Bernardo: Akže, vartu

si pokojnú mal?

Francisko: Myš sa nepohla.

Bernardo: Tak dobrá noc ti. - Ak Horatia

a Marcela kde stretneš, čo chcú byť

mi spoločníkmi tu na stráži, káž

im, by sa sponáhľali.

Francisko: Zdá sa mi, že

ich počujem - Stoj! Kto to?

Vystúpia Horatio a Marcel.

Horatio: Priatelia

tej krajiny.

Marcel: A dánski poddaní.

Francisko: Prajem vám dobrú noc.

Marcel: Ó, s Bohom, hodný

ty vojaku! A kto ťa odmenil?

Francisko: Bernardo nastal moje na miesto.

Nuž, dobrú noc vám. (Odíde.)

Marcel: Hohou! Bernardo!

Bernardo: No, čo? Je Horatio tu?

Horatio: Tak z neho kus.

Bernardo: I vítaj, Horatio; vítaj, dobrý Marcel.

Marcel: Jak? Zjavilo sa tejto noci zas

to onô?

Bernardo: Nevidel som ničoho.

Marcel:Toť Horatio vraví, vraj, to iba

náš výmysel, i nechce dopustiť

u seba vzkrsnúť viere vo prízrak

ten strašný, čo my dvakráť spatrili sme.

Preto som uprosil ho, pospolu

by prebdel s nami chvíle noci tej,

a jestli zjavenie to znova príde,

nech našim očiam schváli náhľad ich,

i osloví to.

Horatio: Óvi! Lenže to

sa neukáže.

Bernardo: No, si sadni trochu,

i dovoľ, že ti opäť napadneme

sluch, ohradený toľme oproti

rozprávke našej, čo sme videli

už po dve noci.

Horatio: Nedbám, poseďme,

a čujme Bernardovu zprávu o tom.

Bernardo: No, pominulej noci,

keď hentá hviezda istá, na západ

od pólu súca, kruh už otočila,

by osvietila tú časť neba, kde

včuľ blkoce, tu Marcel a ja sám,

vtom zvon čo tlčie jednu —

Marcel: Cit, prestaň; viď, tam to zas prichodí!

(Duch sa zjaví.)

Bernardo: V tej podobe, jak nebožtík kráľ, navlas.

Marcel: Ty školák si, tak vrav s ním, Horatio.

Bernardo: Či nie je sťaby kráľ? Páč, Horatio.

Horatio: Ba celkom: krahnem divom-desom až.

Bernardo: Chce oslovené byť.

Marcel: Ty, Horatio,

sa vypýtaj ho.

Horatio: Čos' ty, nočný čas

čo zneužívaš spolu s postavou

tou spanilou a bojovnou, v nejž Dána

pochovaného veličenstvo bol

vše chodil? Nebom zaklínam ťa, hovor!

Marcel: Patrne cnie si.

Bernardo: Aha, siaži preč!

Horatio: Stoj, hovor, hovor! Zaklínam ťa, hovor!