Scéna 1. scéna

(Duch zmizne.)

Marcel: Odišlo, nechce odpovedať.

Bernardo: Nuž,

jak, Horatio? Trasieš sa, si zbledol —

Nie tedy dač' viac to než výmysel?

Čo hútaš o ňom?

Horatio: Boh mi svedkom, nikdy

bych neuveril, nech nie citeľný

a verný doklad mojich vlastných očí.

Marcel: Nie podobné je kráľu?

Horatio: Jak ty si

sám sebe. Ešte i ten výstroj, v aký

sa ubral kráľ, keď ctibažného šiel

pokoriť Norvéga, a tak sa mraštil,

keď, prúc sa s nimi spurne, sporážal

na ľade osanených Poľanov.

Marcel: Tak predtým dva razy a zrovna v totú

hodinu mŕtvych týmže postupom

hrdinským prešiel popred našu stráž.

Horatio: V čom väzí toho smysel, neviem; vôbec

a koncom koncov mienim však: kýs' pád

neobyčajný hrozí našej vlasti.

Marcel: Veď sadnime. A nech mi povie, kto vie:

nač prísnym tým a stálym strežením

noc po noc trápia poddanstvo? I načo

diel liatie z kovu denne, v cudzine

však skupovanie potrieb válečných;

čo silia-nútia lodiarov tak, práca

ich mozoľná že nedá oddeliť

im od týždňa ni nedele; čo sa to

as' kutiť môž', že uznojený spech

noc robí spolunádenníčkou dňa:

kto v stave dať mi vývod?

Horatio: Dám ti ho ja;

tak aspoň šepcú si. Náš posledný

kráľ, jehož obraz zjavil sa nám práve,

jak viete, Fortinbrasom z Norvéžska

pudeným k tomu pýchou žiarlivou,

bol na boj vyzvaný: v ňomž chrabrý Hamlet

náš (za takého, áno, ctil si ho

kruh známeho nám sveta) na hlavu

porazil Fortinbrasa. Tento v smysle

úmluvy pod pečaťou, stvrdenej

i zákonom a mravom rytierskym,

však so životom prepásol i všetky

krajiny, aké, vzaté v držebnosť,

len pod sebou mal, k dobru víťaza;

oproti čomu náš kráľ založil sa

tiež rovným dielom, ktorý dedictvom

bol pripadol by Fortinbrasovi,

nech on tak zvíťazí: jak dľa zápisu

a mocou článku označeného

vsad jeho zdedil Hamlet. Teraz, pane,

syn, mladý Fortinbras, až horúci

a kypiaci neskrotným revnením,

po kútoch Norvégie sem a tam si

vám kŕdeľ sohnal drzých tulákov,

za žrádlo-bydlo súcich k podniku,

čo v tom zná svoju chuť: čo nič iného

je (jak to zrejmým našej vláde), než

zpät vydobyť si od nás silou-mocou

a primusením branným zeme tie

už vyššie spomínané, ktoré toť

bol jeho otec utratil. A to je,

tak chápem, našich príprav pohnútkou,

to zdrojom bdenia nášho, to i hlavnou

príčinou chvatu, hluku v krajine.

Bernardo: Tiež myslím, nič iného, iba to:

i dobre shodí sa, že zjav ten hrozný