Scéna 1. scéna

stráž v zbroji obchádza: tak rovný kráľu,

čo bol i je tej vojny podnetom.

Horatio: Je slnco-práškom, zmútiť ducha zrak.

Keď Rím stál práve na vrchole slávy

a moci, krátko predtým, veliký

než klesol Julius: tu hroby zívly

vraz naprázdno a mŕtvi v rubášoch

poď! s kvikom-tlachom po uliciach koľ;

tiež hviezdy s chvosty ohnivými a

krvavá rosa, škvrny zlovestné

cez slnca obličaj — a vlhká hviezda

tá, jejž vliv udržuje Neptuna

ríš, ochorela od zátmenia, temer

by v súdny deň: a také predznaky,

hľa, udalostí vzteklých, — hlásatelia

jak predchádzajú zavše osudu,

či predslov blížiacej sa nehody, —

nebesá i zem vedno vykazujú

v tom pásme našom spolukrajanom ...

No, tíško, ľaď, tam prichádza to zas!

(Duch zas sa zjaví.)

Mu krížom zastúpim, hoc zahrúzi ma. —

Stoj, prelude! Ak máš kýs' hlas, cvik v reči,

daj odpoveď mi;

ak dobrého čo jest tu vykonať,

čo tebe lahodou je a mne spásou,

daj odpoveď mi;

ak vedomý ti vlasti osud, čomu,

ho vopred znajúc, šťastne vyhnúť ľza,

ó, odpovedz mi! Abo ak bys' tak bol

za živa nasdieraných pokladov

kde nahromadil v lone zeme, k vôli

nimž, ako hovoria, vy duchovia

tu často tmolíte sa po smrti:

(Kohút zakikiríka.)

vrav o ňom — stoj a vrav! — Zdrž, Marcele, ho!

Marcel: Mám halapartňou snáď ho udrieť?

Horatio: Udri,

keď nechce postáť.

Bernardo: Tak je!

Horatio: Ba tu! (Duch zmizne.)

Marcel: Pošlo!

Ver' krivdíme mu, takto vznešenému,

zdanlive páchajúci násilie;

bo samo, sťa vzduch, nezraniteľné je,

i na vysmiatie úškľabné len sú

preň naše márne údery.

Bernardo: Už by

prerieklo bolo, keď sa ozval kokoš.

Horatio: A zápät zdúpnelo aj, vinník jak

na predvolanie desné. Slýchal som,

vraj, kohút, táto surma rána, svojím

vhor vypätým a škrekohlasím hrdlom

zobúdza boha dňa; i následkom

tej jeho výstrahy že vo vode

či v ohni, na zemi či v povetrí

sa zatúlavšie a blúdiace duchy

v svoj okres peľajú; v čom že tkvie pravda,

nám v zkúške zistil predmet terajší.

Marcel: Hej, zmizlo, len čo kohút skikiríkal.

Aj vravia, vždy keď doba blíži sa,

kde narodenie svätia Spasiteľa,

vták svitu ten, vraj, spieva celú noc —

A vtedy, vravia tobôž, žiaden duch

že nesmie potĺkať sa; noci zdravé

sú; nepôsobí žiadna z bludíc, tiež

z čeliadky Rarachovej ani jedno

v čar neopance, neurečú strigy:

tak posvätný a spasný je to čas.

Horatio: Tak počul som tiež, zčiastky verím aj.