stráž v zbroji obchádza: tak rovný kráľu,
čo bol i je tej vojny podnetom.
Horatio: Je slnco-práškom, zmútiť ducha zrak.
Keď Rím stál práve na vrchole slávy
a moci, krátko predtým, veliký
než klesol Julius: tu hroby zívly
vraz naprázdno a mŕtvi v rubášoch
poď! s kvikom-tlachom po uliciach koľ;
tiež hviezdy s chvosty ohnivými a
krvavá rosa, škvrny zlovestné
cez slnca obličaj — a vlhká hviezda
tá, jejž vliv udržuje Neptuna
ríš, ochorela od zátmenia, temer
by v súdny deň: a také predznaky,
hľa, udalostí vzteklých, — hlásatelia
jak predchádzajú zavše osudu,
či predslov blížiacej sa nehody, —
nebesá i zem vedno vykazujú
v tom pásme našom spolukrajanom ...
No, tíško, ľaď, tam prichádza to zas!
(Duch zas sa zjaví.)
Mu krížom zastúpim, hoc zahrúzi ma. —
Stoj, prelude! Ak máš kýs' hlas, cvik v reči,
daj odpoveď mi;
ak dobrého čo jest tu vykonať,
čo tebe lahodou je a mne spásou,
daj odpoveď mi;
ak vedomý ti vlasti osud, čomu,
ho vopred znajúc, šťastne vyhnúť ľza,
ó, odpovedz mi! Abo ak bys' tak bol
za živa nasdieraných pokladov
kde nahromadil v lone zeme, k vôli
nimž, ako hovoria, vy duchovia
tu často tmolíte sa po smrti:
(Kohút zakikiríka.)
vrav o ňom — stoj a vrav! — Zdrž, Marcele, ho!
Marcel: Mám halapartňou snáď ho udrieť?
Horatio: Udri,
keď nechce postáť.
Bernardo: Tak je!
Horatio: Ba tu! (Duch zmizne.)
Marcel: Pošlo!
Ver' krivdíme mu, takto vznešenému,
zdanlive páchajúci násilie;
bo samo, sťa vzduch, nezraniteľné je,
i na vysmiatie úškľabné len sú
preň naše márne údery.
Bernardo: Už by
prerieklo bolo, keď sa ozval kokoš.
Horatio: A zápät zdúpnelo aj, vinník jak
na predvolanie desné. Slýchal som,
vraj, kohút, táto surma rána, svojím
vhor vypätým a škrekohlasím hrdlom
zobúdza boha dňa; i následkom
tej jeho výstrahy že vo vode
či v ohni, na zemi či v povetrí
sa zatúlavšie a blúdiace duchy
v svoj okres peľajú; v čom že tkvie pravda,
nám v zkúške zistil predmet terajší.
Marcel: Hej, zmizlo, len čo kohút skikiríkal.
Aj vravia, vždy keď doba blíži sa,
kde narodenie svätia Spasiteľa,
vták svitu ten, vraj, spieva celú noc —
A vtedy, vravia tobôž, žiaden duch
že nesmie potĺkať sa; noci zdravé
sú; nepôsobí žiadna z bludíc, tiež
z čeliadky Rarachovej ani jedno
v čar neopance, neurečú strigy:
tak posvätný a spasný je to čas.
Horatio: Tak počul som tiež, zčiastky verím aj.
eKniznica, Copyright (c) Marian Olejar, Jr. 2006-2008, All rights reserved. Using Tiga theme modified by me.
Vyhradzujeme si všetky práva na našu digitalizáciu a spracovanie týchto diel. Toto spracovanie nesmie byť dalej kopírované, tlačené alebo spracované ľubovoľným spôsobom.