Scéna 2. scéna

Tamže. Trónna dvorana.

Vystúpia: Kráľ, kráľovná, Hamlet, Polonius, Laert, Voltimand, Kornelius, páni a sprievod.

Kráľ: Hoc Hamletova — milého nám brata —

smrť posiaľ vždy je v sviežej pamäti;

aj svedčilo by sa nám do súžby

si srdce obliekať a kráľovstvu koľ

sa nášmu zmrákať v smútku obrvu :

preds' tak ďaleko rozvaha už pôtku

dobojovala s prírodou, že, kým

naň s obozretnou strasťou pomýšľame,

na seba pamätáme zároveň.

I preto sestru našu prv, dnes našou

už súcu kráľovnou, tú bojovného

tohoto štátu vdovu vladársku

sme, sťa však so zhyzdenou radosťou, —

toť s okom smavým, s druhým zaslzeným,

pri plese v pohreb, s kviľbou na svadbe,

tak rovno vážiac rozkoš tu, tam žiaľ, —

za manželku si vzali : ni v tom nechtiac

múdrosti vašej lepšej prekážať,

s ňouž behom tejto záležitosti

ste svobodne nám prišli v ústrety.

Za všetko naše vďaky. — Teraz ďalej:

Jak známo vám je, mladý Fortinbras,

snáď v domnení, že v hodnote sme padli,

či súdiac tak, od blahej pamäti

drahého brata nášho smrti že

dŕžava naša vykývla sa z väzby

a skydá na hŕbu, čajs' s takým snom

o svojej prevahe sa spolčivší, —

neopomenul ani posolstvom len

nás pounovať, vystíhajúcim

prinavrátenie krajín od nás, ktoré

dľa záväzností všetkých zákona

bol jeho otec ztratil v prospech nášho

bohatierskeho brata. Toľko o ňom. —

S tým o nás a o dnešnej porade.

Na veci toľko je: Tu písali sme

list Norvégovi, Fortinbrasa to

mladého strýkovi tam, — ktorý, súc

už zošlý kmeť a políhavý, sotva

ak o zámeroch slýcha synovca, —

by ďalší postup zamedzil mu, najmä

keď najímanie mužstva, výpočet

i hotovosť sú beztak zavedené

len na vrub jeho poddaných. A tu

vás, vzácny Kornelie, Voltimande,

sme vypravili za doručiteľov

pozdravu tohto tomu starcovi:

viac osobnej vám nedávajúc moci

v pokonávaní s kráľom, nežli koľko

tu rozobraných článkov účel sám

obnáša. Šťastlive, a nech váš spech

je vašej snažby odporučením.

Kornelius, Voltimand: V tom jak i v inom dokážeme ju vždy.

Kráľ: Nič nepochybujeme; srdečné

buď ,s Bohom' vám! —

(Kornelius a Voltimand odídu.)

A teraz, Laerte,

čo nového vy viete? Kúsi prosbu

ste spomli nám: i čo je za jedna,

Laerte? Aspoň dánskym pred kráľom

nemôžte rečniť rozumne a pritom

hlas mrhať svoj len: tedy, Laerte,

čo bys' tak prosil rád, bych nemohol ti