eKnižnica

Internetová čitáreň

Shakespeare, William: Hamlet, kráľovič dánsky 1. dejstvo

Scéna 2. scéna

« predchádzajúca strana :: 2 / 6 :: ďaľšia strana »

.

ho poskytnúť prv, než oň zaprosils'?

Nie, hlava nie je srdcu príbuznejšou,

ni úslužnejšou ruka ústam, než

jak trón je tento tvojmu otcovi.

Nuž, čo bys' chcel, Laerte?

Laert: Jasný pane,

váš priepust len a priazeň, vrátiť sa

smieť do Francie, zkadiaľ, pravda, vďačne

som prišiel domov, pri korunovaní

bych vašom svoju úctu osvedčil.

Včuľ avšak, složiv svoj hold, musím vyznať,

že moje myšlienky a túžby zas

sa nesú k Francii, i klonia sa

pred trónom o toť priepust v milosti

a odpustenie.

Kráľ: A či otec váš

vás prepustil? — Čo rečie Polonius?

Polonius: On, pán môj, iba na mne vynútil

otáľajúce k tomu svolenie

až neúmorným lúdením; i vpokon,

ačkoľvek veru s ťažkým srdcom len,

som spečatil mu jeho úmysel.

Ja sám vás prosím, dovoľte mu odísť.

Kráľ: Nuž, lapaj pekné chvíle, Laerte;

čas tvoj je, i nech tvoja roztomilá

uspôsobilosť využíva ho

do vôle! — Teraz ale, bratovče

môj, Hamlete, a spolu i môj synu —

Hamlet: (stranou). Dač' viac než brat, a menej než jak brať sa patrí syna.

Kráľ: Jak, že doposiaľ

tie chmáry visia na vás?

Hamlet: Nie tak, pane

môj; som až primoc na úslní.

Kráľovná: Dobrý

Hamlete, odhoď ponočnú tú farbu

a oči tvoje, sťaby priateľ, nech

na Dánsko hľadia. Viečka sklopené,

večite neslieď jakby po šľachetnom

otcovi v prachu: veď ty vieš, to že

je obecné, — čo žije, smrť už hostí,

prírody cestou kráča do večnosti.

Hamlet: Hej, milosťpani, je to obecné.

Kráľovná: Keď také, prečo zdá sa ti preds' zvláštnym?

Hamlet: Zdá, pani? Nie, je; ,zdá sa' nepoznám.

Nie to len môj plášť tmavý, drahá matka,

nie obvyklý kroj černe slávnostnej,

ni veterný šum vynútených vzdychov,

nie, ani v očiach potok vzprúdený,

ni ovisnutá hlava so všetkými

hoc akokoľvek okázalými

spôsoby, tvary, znakmi zármutku,

čo môž' ma verne znázorniť: tie veci

sa vskutku zdajú len, sú úkony,

čo človek zahrať stačí: ja však mám

dnu, na odiv čo vykrámiť sa nedá;

to tam je bôľu zdobou-šatou leda.

Kráľ: Ľúbezne, Hamlete, i odporúča

len myseľ vašu, keď tú smútočnú

daň odvádzate svojmu otcovi.

No musíte aj vedieť, otec váš

tiež ztratil otca, tento ztratený

zas svojho, a tak nepretržne, a ten,

kto prežil, áno, samým výplyvom

záväzku detinského povinný je

i pokorovať za umrlým cez

tú dobu nejakú: už ale takto

až tvrdošijne strvať v trúchlení

je počínaním priamo hlavatosti


« predchádzajúca strana :: 2 / 6 :: ďaľšia strana »