Scéna 3. scéna

Chyža v dome Poloniovom.

Laert a Ofelia.

Laert: už batožinu na loď naložili

mi; zdravá buď - A, sestra, vetry keď

priaznivé zavejú, i nadarí sa

loď príležitá: nože nedriem, lež

daj o vás slýchať.

Ofelia: Pochybuješ hádam?

Laert: Čo Hamleta a jeho ľúbostných

sa hračiek týče: to ich považuj

za dvorný mrav len, krvi laškovanie;

za fialku as´ v mladi prviesne,

privčasnú, preto nestálu, i milú,

no netrvácu, s dychomm voňavým,

s pôvabom-pôžitkom to okamihu;

nič viacej.

Ofelia: Viac nič, iba toľko?

Laert: Nedrž,

za nič viac.Lebo príroda, keď rastie,

sa vyvinuje nielen vo svaloch

a na hmotu, lež, jak ten chrám sa dvíha,

i služba ducha, mysle vnútri tiež

s ním rozmáha sa obsahom. — Môž' byť,

ťa teraz miluje, i ešte kal

a faloš azda nepoškvrnily

mu ctnotu úmyslov; no uvážiš-li

stav jeho vysoký, tu musí ťa

naplniť obavou vše: jeho vôľa

že nie je jeho vlastnou. Áno, on

je rodu svojho otrokom: on nesmie,

jak nepatrní robia ľudia, sám

pre seba vyberať; od jeho voľby

preds' odvisí tak bezpečnosť jak i

dobrobyt štátu celého: i preto

tá jeho voľba voľky-nevoľky

obmedziť musí sa dať súhlasom

a privolením toho celku, jemuž

on hlavou je. Keď tedy povedá

ti, že ťa ľúbi, tvojej rozumnosti

zas prisluší mu veriť natoľko,

jak pri tom zvláštnom svojom počine

a na mieste, čo zaujal, on v stave

je slová svoje vteliť vo skutok:

to jest nič dial, než nakoľko i Dánska

rozhodujúci hlas to dopustí.

Nuž posúď, akú ujmu utrpieť

môž' tvoja česť, ak uchom pridôverným

tým jeho piesňam budeš naslúchať;

či ak tak ztratíš srdce, alebo

svoj poklad panny jeho neskroteným

dotieravostiam v korisť otvoríš.

Boj, Ofelia, toho sa, ó, boj,

rozmilá sestra, aj sa stále zdržuj

za náklonnosťou svojou v zálohe,

von z dostrelu i z nebezpečia chtíča.

I najcudnejšia dievka mrhá ešte,

keď mesiačku svoj pôvab odhalí:

ctnosť samú trafí zášľah pomluvy,

červ podjie neraz jara detvu prvej,

než puky svoje bola rozvila;

i zaránky a za sperlenej rosy

mladosti práve hrozí najväčšmi

snet nákazlivý. Opatrná tedy

buď; najlepšou je bezpekou strach: mladosť

i bez vraha má vlastných bojov na dosť.

Ofelia: Zachovám dojem dobrých náuk tých

jak strážcu srdca môjho. Ale, braček

môj ľúby, nerob, ako robieva

ten-ktorý v nehodný kňaz, ukazujúc

mne tŕnistú a strmú do neba

púť: zakiaľ on sám, rúče otylý

a rozpustilý zhýralec, si ráči

po kvetnej stezke kráčať rozkoše,