eKnižnica

Internetová čitáreň

Shakespeare, William: Hamlet, kráľovič dánsky 1. dejstvo

Scéna 3. scéna

« predchádzajúca strana :: 2 / 3 :: ďaľšia strana »

.

i nevšíma si pranič vlastnej kázne.

Laert: Ó, o mňa sa ty neboj! Pridlho

však meškám — Lež, toť, prichádza môj otec.


Vystúpi Polonius.


Vždy dvojnásobným šťastím požehnanie

je dvojnásobné, a, hľa, náhoda

sa usmieva mi k druhej rozluke.

Polonius: Tu ešte, Laert? Na loď, na loď, hanb´ sa!

Preds´ vietor sedí tvojmu vetrilu

už na pleci: a ty tu ešte trčíš.

Na — požehnanie moje ti!

(Vkladajúc ruky na hlavu Laertovi.)

A týchto

pár pravidiel hľaď dobre zaštepiť

si do pamäti. Nedaj jazyka

priam svojim myšlienkam, tým menej dákym

úmyslom nepomerným výkonu.

Buď uprimný, no nikdy popritom

až nízko obecný. Ak priateľa

máš, aj si jeho vyzkúsil už výber:

to prikvač si ho k duši klamrami

oceľovými; ale svojej dlane

tiež neotláčaj takoj vítaním

každého novonaďapivšieho sa,

holopyského kompana. Sa chráň

svár vyvolávať; jestli však si v ňom,

tak zavŕš ho, by sa ťa nabudúce

varoval protivník tvoj. Každému

žič sluchu, hlasu málokomu však:

vypočuj mienku všetkých, ale podrž

svoj úsudok si. Skvostne sa šať, ak

ti stačí mešec, no nie po krikľavom

spôsobe; bohato, nie čačkave:

bo často oblek hlása človeka;

a Francúzi, tí najvyššieho rangu

a postavenia, najvyberanejší

i najštedrejší sú v tom naposPolonius:

Na úver neber, ani nedávaj:

pôžička aspoň často dolu vodou

utenie spolu s priateľom, a úver

otupí domácnosti hrot i rez.

No nadovšetko: sebe verný buď,

a z toho musí nasledovať, ako

noc za dňom, že ver' ani proti iným

nebudeš môcť byť ľstivým. S Bohom choď;

nech požehnanie moje napomáha

to pri tebe.

Laert: Čo najpokornejšie

sa lúčim s vami, pane otče.

Polonius: Zve

ťa čas; iď, sluzi tvoji čakajú.

Laert: Buď s Bohom, Ofelia, a si spomeň,

čo som ti povedal.

Ofelia: Je v pamäti

mi uzavreté, a ty sťa bys' sám

mal od toho kľúč.

Laert: Zostávajte zdraví. (Odíde.)

Polonius: A čo je to, há, Ofelia, čo

on povedal ti?

Ofelia: Ale, prosím vás,

dač', čo sa týka pána Hamleta.

Polonius: Ej, tisíc, dobre, že mi na um prišlo!

To dostalo sa do uší mi, on

že onehdy ti príliš častúčko

svoj súkromný čas venoval, a ty, vraj,

zvlášť bolas' hotová i povoľná

ho vyslyšať: čo, jestli by tak bolo

(jak zrovna mi to našepkávajú,

a čo viac, vystríhave), musím ti

ver´ riecť: ty sama seba nerozumieš

tak jasne, jak to mojej dcére by

i poctivosti tvojej svedčilo.

Čo je to medzi vami? Vyznaj pravdu.

Ofelia: On, pane, posledne až v nabídku

vyrazil svoju ko mne náklonnosť.


« predchádzajúca strana :: 2 / 3 :: ďaľšia strana »