Scéna 4. scéna

Terasa.

Vystúpia Hamlet, Horatio a Marcel.

Hamlet: Vzduch ostro báda; vskutku zimno je.

Horatio: Až pálčivý a štipľavý to vzduch.

Hamlet: Už koľko hodín?

Horatio: Myslím, chybí ešte

kus do dvanástej.

Marcel: Nie, už odbilo.

Horatio: Naozaj? A ja nečul som. Tak tedy

sa blíži doba, v ktorej obchádza

duch obyčajne.

(Čuť zatrúbenie a delostreľbu za scénou.)

Čo to znamená,

môj princ?

Hamlet: Tej noci kráľ je hore, hody strojí,

obžerstvo, chlast, a chvastoš-šplhavec

i skáče k tomu, potácajúc sa;

i jak vše glgy moku rýnskeho

na dúštek odvedie, tu kotly-bubny

a trúby hneď v svet zavrieskajú slávu

prípitku jeho.

Horatio: Je to obyčaj?

Hamlet: Hm, čidaže, a aká!

No podľa mňa, — hoc tu som doma, spôsob

ten nážitku mi vrodený, — to zvyk

je, aký čestnejším je narušiť

než dodržiavať. Tento ťažkej hlavy

buj na východ i západ priniesol

nás o dobrú vesť, v posmech obrátil

u iných národov: toť, do korheľov

nám nadávajú, zavše s prídavkom

i kadejakých svinských prezývok

na očmáranie; i ver', vpravde, našim

počinom, v miere najsvrchovanejšej

hoc vykonaným, to len ujíma

na tuku, jadre nášho značenia.

Tak neraz pridá sa i jednotlivcom,

že pre kús' planú špirku prirodzenú,

tú od národa jak by vsiaklu (čím

nie oni vinní sú, bo prirodzenosť

ich nemôže si vybrať pôvod svoj),

skrz prekypenie vlastnej letory,

čo často strhá varujúce šranky

i hradby rozumu; či následkom

návyku svojho, ktorý priďaleko

bol predbehol tvar mravov príjemných;—

že títo istí ľudia, — nosiaci

na sebe, vravím, pečať jednej vady,

či už je prírody to úberom,

či súdbou hviezdy, — tie ich ináč ctnosti

(nech hoci čisté sú sťa milosť, nech

i nekonečné, jak to od človeka

len môže vystať) v mienke verejnej,

hej, porušenie vezmú od toho

tam jediného fľaku. Máčny máčok

by kaza takto celú podstatu

výtečnú zrobí povážlivou, k vlastnej

potupe.

Horatio: Ľaľaď, pane, prichádza to!

(Duch sa zjaví.)

Hamlet: Anjelské chóry, milosrdenstva

sluhovia všetci, obhajujte nás! —

Buď duch si spásy, buď ďas zatratenia,

raj-vzduchom vaň či sitna dusoc čmudom,

nech podlý zámer tvoj či láskavý,

prichádzaš v podobe tak záhadnej mi,

že osloviť ťa musím. Vyzývam

ťa, Hamlete, ťa, kráľu, otče, Dáne

ty kniežací: ó, odpovedz mi! Nedaj

mi nevedomím puknúť, ale znať

daj, prečo tvoje kosti posvätené,

schované predsa v smrti, roztrhly

tie povíjadlá svoje voštené?

Čo za príčina, hrobka, v ktorej sme ťa