eKnižnica

Internetová čitáreň

Shakespeare, William: Hamlet, kráľovič dánsky 1. dejstvo

Scéna 4. scéna

« predchádzajúca strana :: 2 / 2 :: ďaľšia strana »

.

videli tíško uloženého,

že rozďavila ťažké z mramoru

čeľuste, aby vyvrhla ťa opäť?

Čo znamenať má, že ty, telo mŕtve

i skrepnelé, zas cele v oceli,

mesačné znova navštevuješ lúče,

noc činiac otupnou, a pošetilci

my prírody sa strachom chvieme až

po základ bytu pri myšlienkach, ktoré

za obor ducha nášho siahajú?

Rec, nač to, prečo to, čo máme robiť?

(Duch kýva na Hamleta.)

Horatio: Toť kýva vám, by ďalej šli ste s ním:

jak keby žiadalo si sveriť dač'

vám samému.

Marcel: Hľa, s akým dvorným hnutím

vás núka zajsť kams' v ústraň odľahlú;

však nechoďte s ním.

Horatio: Nie, na žiaden pád.

Hamlet: Tu nechce hovoriť; tak idem za ním.

Horatio: Nie, pane, nerobte.

Hamlet: Nuž čo bych sa

mal báť? Môj život beztak nestojí

za koniec ihličky, a čo sa duše

mi týka, čo môž' vykázať tej, keď

je nesmrteľnou tak, jak ono samo?

Už zasa volá ma preč; musím, hej,

ho nasledovať.

Horatio: A čo, jestli by tak

vás, môj princ, niekam k toku zvábilo,

či na štít heno strašný úskalia,

čo cez podval svoj previsle sa chýli

do mora, a tam inú nejakú

prijalo hroznú podobu by, ktorá

o svrchovanosť môže pripraviť

vás na rozume, strhnúť v pomätenosť?

To povážte; už samo miesto tam, i bez podnetov iných, vrtochy

zúfalstva vnáša v každý mozog, jak len

tak moc siah zvýše pozrel v príboj vĺn,

ryk dopočul ich zdola.

Hamlet: Ešte kýva

mi vždy, — len choď už, pôjdem za tebou.

Marcel: Nesmiete, výsosť, ísť.

Hamlet: Ta s rukami!

Horatio: Oj, prevýšte sa; napustíme vás, nie.

Hamlet: Môj osud zavolal, i každú v tele

tom čo jak tenkú žilku stužuje

na tvŕdzu, ni čuv nemejského ľva.

(Duch zakýva.)

Len zve ma stále, — pusťte, pánovia!

Ináče, prisám, ducha zrobím z neho,

kto zdržuje ma!

(Vytrhne sa im z rúk.)

Na bok, povedám! —

Poď vopred, zápät stúpam za tebou.

(Duch a Hamlet odídu.)

Horatio: V ňom zúrivosť sa vzmáha s obraznosťou.

Marcel: Var' nasledujme; aspoň poslúchať

ho v tomto páde nie je radno.

Horatio: Hej,

mu za pätami. — Len čo z toho bude ?

Marcel: Je čosi zhnilým v dánskej dŕžave.

Horatio: Boh ráč to napraviť.

Marcel: No, podme za ním.

(Odídu.)


« predchádzajúca strana :: 2 / 2 :: ďaľšia strana »