Scéna 5. scéna

Odľahlejšia časť terasy.

Duch a za ním Hamlet.

Hamlet: Kam chceš ma zaviesť? Vrav, ja nejdem ďalej!

Duch: No, pozor daj.

Hamlet: Dám.

Duch: Moja hodina

je temer už tu, keď zas sírnatým

a mučivým sa plamom oddať musím —

Hamlet: Ach, duch ty úbohý!

Duch: Mňa neľutuj,

lež dožič slychu tomu vážneho,

čo mám ti zjaviť.

Hamlet: Hovor, a ja slúchať

som povinný.

Duch: Si, tiež i pomstiť sa,

keď vyslúchal si.

Hamlet: Čo!?

Duch: Som otca tvojho

duch; odsúdený na čas za noci

sa tárať, cez deň pod závorom pôst

so škvarom tráviť v ohni: pokiaľ hriechov,

mnou spáchaných v dňoch žitia, nestlie brud

i neslúpi sa očistou. Ba nebyť

zákazu, mojej väzby tajomstvá

vynášať na svetlo, ver' podal bych

ti vývod, ktorho najútelnejšie slovko

by zubatou jak bránou zapárlo

do duše tvojej, zmrazilo ti krv

búrajú, obe tvoje zrelnice

podobne hviezdam vyrazilo zo sfér

ich, pouzlené a slúčené brčky

ti rozpustilo, každý jeden vlas

že vposled vystrel sa sťa bodliaky

na naježenom ježovcovi; ale

tá líčba večnosti sa nehodí

pre uši z mäsa, z krvi... Čuj, čuj, ó, čuj!

Ak kedy otca svojho milovals' —

Hamlet: Môj Bože!

Duch: Pomsti jeho ohavné,

najneprirodzenejšie zavraždenie.

Hamlet: Zavraždenie!

Duch: Ba zavraždenie najošklivejšie,

jak ním je každé; toto však je preds'

to najvýš hnusné, neslýchané

a neprirodzené.

Hamlet: Chytro oznamuj,

bych na perutiach takých rýchlo-letkých,

sťa modlitba či myšlienka jak lásky,

v stret letel svojej pomste.

Duch: Nachodím,

žes' spôsobný. Aj hlupším by si bol

nad tlstú burinu, čo sama sebe

na brehoch Lethe hnilie v pohodlí,

ak bys' sa na to nesrepetil. Tedy,

Hamlete, počúvaj: Tak rozhlásili,

že, ako spal som v svojej záhrade,

vraj, had ma uštipol, a historkou

tou vymyslenou mojej o smrti,

hľa, znešvárili celé Dánska ucho

až k zapáchaniu; no vedz, šľachetný

ty mládenče, had, ktorý otcu tvojmu

bol v život zahryzol, ten nosí dnes

korunu jeho.

Hamlet: Ó, môj prorocký

duch! Strýc môj!

Duch:Áno, onen krvoprznič,

ten cudzoložný zver: on čarovným

tým vtipom svojím, darmi zradnými

(och, bohaprázdny vtip i dary: s mocou

toľkého svodu!) k svojej hanebnej

pochuti chlipnej vôľu naklonil

naoko ozaj najctnostnejšej mojej

kráľovny. Hamlete, ó, to bol len

za odpad tentam, odo mňa tu, láska

ktorého takej bola hodnosti,

že ruku v ruke rovno kráčala

so sľubom, daným mnou jej pri sobáši:

až kotrmelcom heno k jednému

darebákovi, jehož vlohy, tie