eKnižnica

Internetová čitáreň

Shakespeare, William: Hamlet, kráľovič dánsky 1. dejstvo

Scéna 5. scéna

« predchádzajúca strana :: 2 / 4 :: ďaľšia strana »

.

s ním zrodené, sú biedou v porovnaní

s onými u mňa!

No ako ctnosťou nikdy nepohne,

hoc by jej vilník dvoril v tvare z nebies:

tak rozkoš, nech si s paprskujúcim

anjelom spojená, len skoro sa

nasýti loža božského, i sklesne

sa kochliť v hnoji.

Lež ticho, zdá sa, vetrím ranný vzduch,

i dovoľ zkrátka: Keď som v záhrade

bol zdriemol, jak to zavše robieval

som popoludní, v bezpečnú tú chvíľu

tvoj strýc ma kradmo prekvapil, hneď aj

so sebou v sklenke šťavy prinesúc

si z blenu zlorečeného: i vrátka

kde uší, nalial kapaliny mi

tej vredovatiacej, jejž účinok

tak s krvou ľudskou znepriatelený je,

že prudko, sťa rtuť, sbehá rozlivom

koľ prirodzené brány, chodby tela

do jednej, i kous' silou náramnou

aj srazí priam a sekne, do mlieka

jak kvapkajúci kľag, krv tekavú i

naskrze čerstvú. Takto svárilo

i moju krv to, a v tom okamžení

prašivá lišaj celkom potiahla,

sťa u Lazára, zlou a hnusnou kôrou

mi telo hladké.

Tak na spaní, hľa, rukou bratovou

bol o život som, trón i kráľovnou

vraz ozbíjaný; podkosený práve

za kvetu svojich vín, jak spoveďou

nepokajaný, nepoživší svätej

večere, vposled nepomazaný:

beztoho, bych bol účty uzavrel

prv, vypravený počet vydať, ťarchu

poklesov všetkých sirej na hlave.

Ó, hrozné to, ó, hrozné, najvýš hrozné!

Ak prirodzený cit máš, nestrp to;

nedopusť, kráľovná by v Dánsku posteľ

sa v ležovisko zvrhla bújania

i krvosmilstva prekliateho. Preds',

nech akokoľvek smyslíš stíhať výčin

ten, svojej mysle nepoškvrň si, ni

oproti matke vlastnej nepodujmi

ničoho; zruč ju prosto nebesám

a oným tŕňom, bytujúcim v ňádrach

jej, nech ju samy kolú, pichajú.

Tak s Bohom! Tým viac, keďže svetluška,

hľa ukazuje, že sa ráno blíži,

bo blednúť počína ten plamienok

jej neúčinný. Zdravý, zdravý buď!

Hamlete, pamätajže na mňa! (Zmizne.)

Hamlet: Ó, všetky sbory nebeské vy! Ó, zem!

Čo ešte? Mám i peklo prisvoriť?

Och, fuj! — No, drž sa, srdce moje, a

vy, moje šlachy, nebuďte hneď staré,

lež vypnite ma strmo! — Pamätať

že na teba? Hej, duchu úbohý,

dokiaľ len pamäť strvá hospodou

tu v potrhjej tej guli! Pamätať že

na teba? Áno, s tably pamäti

tej smažem všetky sprosté, jalové

poznámky, výňatky z kníh, obrazy

i vtlaky minulé, vek mladistvý čo

a názor tamže boly odtiskly;

i rozkaz tvoj len jedine nech žije

si v knihe môjho mozgu obsahom,

bez smiešky s látkou nižšou: tak je, prisám! —

Och, najzkazonosnejšia žena! —

Och, lotor, lotor, smavý, kliaty lotor! —


« predchádzajúca strana :: 2 / 4 :: ďaľšia strana »