eKnižnica

Čože sa hnev váš búri a srdí

na reči rodnej sladké výlevy?

Čože pľujete, vy srdcotvrdí,

v mladé líca krásnej devy?

Či ľúto vám je, že z nízkych smradov

vychádza s tvárou spanilobľadou ?

Tvrdosrdcí, tvrdohlaví! —

No, aký orkán sa to rozvliekol

nad mladých druhov, že z rabstva vekov

chcú vytrhnúť dcérku Slávy!

Ha, ha, ha — duchov zhaslých tôňami,

šprihaninou ledajakou,

hnevlivcov slabých jedoslzami

so susedou krvozrakou

chcieť zastaviť tok valného Hrona,

zastaviť zvesty vzkriesenia zvona,

vysušiť bystrý, prudký Váh;

rozváľať Sitno, Tatry rozrúcať,

orlovi smelý väz povykrúcať

a zhasiť blesk v mladých prsiach!

Či neviete vy, že duša smelá

mátoh sa bájnych nebojí,

že dosť by Hoľa mŕtvych zavrela

v odvážnom padnutých boji?

Neviete, že keď ku slncu lieta

orol, maznavé nedbá na dieťa,

ani na huk Krkonošov? —

Nuž teda duchu nerúhajte sa,

nemajte za trón diablov nebesá

a cherubov za loptošov!

Nič si ty svetu neublížila,

reč sladká našich pradedov,

tristo si vekov v nízkosti žila,

a nik' ťa z nej nevyviedol!

Ale ti aspoň nik nenahádzal

na oči biedu, ktorou ťa sviazal

vrah, čo slávu hanil tvoju —

teraz vlastný tvoj rod hádže blatom

na teba, a čo mal by ťa zlatom

krásiť, nuž ťa strká k hnoju!

K hnoju, ku stajni, k mŕtvej prírode!

Čo na to rieknu susedia,

ktorí o tvojom vysokom rode

a o krásach tvojich vedia?

Po satansky sa jedni uškrnia,

druhí sa hnevom svätým naplnia —

A my čo? — My večne s tebou!

My sa tešíme, že tvoje krásy

tým krajšie zkvitnú, keď bludné hlasy

pred tvojou zmĺknu velebou!

Rúhači, ktorí hlas svojich otcov

do chlievov zamykať chcete!

Viete vy, akú hanbu vy z tých slov

na vlastnú hlavu sypete?

Či v chlievoch ste sa vy narodili?

Či kočišia vás vravieť učili?

Či ste vy sprostí bačovia?

Či milé vaše vravia ohavu?

Či deti vaše oslovia kravu,

keď mať slovensky oslovia? —

Otcovia drahí, nehnevajte sa

na deje vlastného ducha —

vy vodu liali na tie kolesá,

vám hnutie toto prislúcha!

A vy dnes-zajtra k otcom zájdete,

my zostaneme na búrnom svete,

ponesieme ťarchy žitia:

vaše je, vaše časy čo zvinia,

zo svojich vývod vydajú synia,

keď ich veky nové schytia. —

Ale ty, slabúch zlostný, lenivý,

bez skutkov, bez svätej vôli,

ty vyskacuješ ako vlk divý

na peknom slovenskom poli.

Vieš ty našprihať cudzím zásluhám

a posmievať sa nádejným dúham

a vymýšľať zradu, klamy!