eKnižnica

Ticho je u nás; hej, mŕtve ticho.

Že mŕtve? Ba žijú telá!

Ale hýbavosť, duša života,

nevieme, kde sa podela:

Svorno je u nás, ako keď mŕtvi

ku mŕtvym svojim poľahnú,

čo jedni k druhým niekedy sotvy

v bratskom sa bozku už nahnú.

Ticho je u nás. Od riek ku horám

posteľ ohromná sa stlaje,

rieky v pokoji tečú ku morám,

háj s horou tíško si vlaje.

Utíchly žiale, i spravodlivá

žaloba stránok nedelí:

Slovensko svorne si odpočíva

na sedmospáčov posteli.

Ticho je u nás. Veď stíchly búre,

Slovensko drieme v pokoji,

rozbroja ostrožhavé pazúre

zatuply v samom rozbroji.

Niet slov závisti, zášti, sočenia,

písmeny značenej jedom;

studený pohľad vzájom si menia

sused so svojím susedom;

Ticho je u nás. Hádam čušíme

pod bičom prísnych osudov,

hádam vypustiť len sa bojíme

pred duchom, tým sudcom bludov.

Len v spodnej, hádam, srdca temnici

dujú kameň zlostné boje

a škripia ticho — ale v ulici,

v knihách — no, všade, ticho je!

Oj, keby radšej surmy hlásili,

rana na ranu padala,

žeby zsilnela sila zo sily,

víťazom znela pochvala!

Azda úprimné potom smierenie

prišlo by za statočný boj:

vraj, len z víťazstva koreňa ženie

haluz palmy, svätý pokoj!

Ale nie, Bože, nie ohňa cesty,

nie nástroj tvrdej oceli,

nedaj moc zvade a právo pästi —

jedni padnúť by museli:

sväzok veľkého kráľa Moravy

buďmež' od čiastky do čiastky,

tak veď nás k jasným výšinám slávy

svätou cestou svätej lásky.

Ale ďaleko Kanaan lásky,

kde nádej, viera už rodí.

Bratia, mocné sú šľachetných sväzky:

svornosť nech záveje brodí!

Potom už či boj, či pokoj: s Bohom,

nezhynú naše nádeje;

zaviatym slávy dávnej prielohom

svornosť prebrodí záveje!