eKnižnica

Letel mladý sokol ponad Hron odhora,

čakala naň v horách zlatoústa zora:

nevzdychal, nežialil, len mu duša vädla,

len mu kedys' v hronské vody jedna slza spadla,

Spytuje sa zora: Sokolík, čo ti je?

Či hladom umieraš, či ťa orol bije?

Či ti strelec v poli krídelko poranil,

či ti Pán Boh šírym svetom prelietať zabránil? —

Krásna zora moja, hladu sa nebojím,

brok ma nedočiahne, pred orlom obstojím,

slobodno mi lietať v šírej sveta diali:

ale mi môj háj zelený vrahovia soťali. —

Drahý môj, nesmúť sa, že ti háj soťali,

veď oni môj zlatý zámok nezrúcali:

v ňom si poletujme ponad biedne svety,

tak žiaľ nikdy nezakalí naše šťastné lety! —

Oj, nie duša moja — sokol jej odvráva

— zámok tvoj zaplaví hromová mrákava:

sleť ty so mnou k stráňam srúbanej dúbravy,

v zlatom blesku tvojich očú háj môj sa zotaví.

Na jarabom hrdle sokola prikliata

ligoce sa slávou zorička zo zlata:

v očiach sokolových sladko sa uzerá,

pozlacujúc voľných krídel milencových piera.

Letel mladý sokol ponad Hron oddola,

letela zorička na hrdle sokola:

mrákava zablysla, skrížily sa strely

— ach, Bože môj, nad milými vody sa zavrely!