eKnižnica

Internetová čitáreň

Sládkovič, Andrej: Výbor z lyriky
« predchádzajúca strana :: 1 / 1 :: ďaľšia strana »

Slovenský brat, objím si mať,

ľúb verne objatú:

zem slovenská je tvoja mať,

miluj zem tú svätú!


Zem tá je krásna, slávna časť

v sveta desatine:

ak dá trpieť, zhynúť nedá

Boh toľkej rodine.


Pred tisíckou vtrhly k tebe

Arpádovcov voje:

svet nepamätá, odkedy

máš ty meno svoje.


Tvoji dedovia sadali

k prestolu Štefana,

ich junač pri Ostrihome

ubila pohana. —


Sloboda, hej, aké časy

ty si tu už mala,

keď priateľskú ruku do pút

nevďaka sbíjala!


Chceli, by ich veľa bolo,

nás nič, abo málo:

národ náš sa rozveľadil,

ich málo zostalo.


A svet národov našinských

hlasom hromu vetí:

Kto chce žiť, nech vloží ruku

v ruku mojich detí!


Za mnohú krv vylievanú,

za toľké vzdychanie —

výbojcov synovia, už raz

učiňte pokánie!


Žije Boh, večne verná je

svätá Jeho vôľa:

kliatba rabstva pravde Jeho

navždy neodolá!


Svitne — hej, zasvitnúť musí

tam lepšia hodina,

miliónov sto kde za to

prosí Hospodina.


Bo keď by raz veľnároda

predsa stiekly žily,

prúdy krvi jeho by svet

celý zaplavily.


A kto veľkému národu

potom hrob vykope,

keď ľudstvo celé utonie

v sĺz vlastných potope? —


Nuž k Bohu oko povďačné

a modlitbu svätú:

slovenskú zem, tú svoju mať,

žehnaj, ľúby bratu!


Sveta šíreho ona je

slávna desatina:

trpieť môže, lež zhynúť — nie

slovenská rodina.


« predchádzajúca strana :: 1 / 1 :: ďaľšia strana »