eKnižnica

Na vysočinách svätých, na skale diamantovej,

na céder spásy všehriechu spoľahlá,

stála nevesta Baránkova.

Zamenila šat pokorných žiaľov

za čistý zlatohlav ligotavý,

ovinula čeľustie svätoslávou

a znamenie múk ženíchových

vložila za milostné záhrenie:

spočinuly ústa v modlitbe lásky.

I rozhľadela sa poľom slávy,

i zdvihla ruku žehnaním posvätenú,

blesk vôle všemohúcej vyronil sa svetom

a zasadol na duši vyvolenej.

Kde sa vzala, tu sa vzala —

družka i slúžka nevesty nebies,

družka po srdci božom, slúžka po srdci svojom,

zlatovlasá, sivooká, kruhotvará,

pani Uralu, Tatier, Balkána,

dcéra Slávy, Slovanov mati,

oblečená v karmažín zlatorubý,

odetá kusom jasného neba.

Poklonila sa i dýchla pozdravením,

oprela mäkký lakeť na paväzu slávnu,

na štít hôr trojich a dvojeho kríža,

a oprela lúč oka ľúbeznú

na ľúbezné ústa cárice-nevesty,

i zadržala dych, načúvajúc veleslovu.

Rozhliadla sa milá Bohsynova,

rozhliadla sa šírym rajským poľom

a zornicou jasnou oblietla kvetiny.

Sťa by pod duchom vetierka od Libanu,

ukláňaly sa kalíšky vône plné

pred zrakom bezšumným družice Pána slávy,

i kývaly hlávkami dúhovými,

klaňajúc sa a ponúkajúc sa.

Nachýlila sa mati všetkých svätých,

v ruke zorovej zabelela sa

Svätomierom zakvitlá ľalia;

vystrela ruku dcéra Siona znovu,

v prstoch priezračných hrala so slnkom

páchnuca večnosťou nebeská nevädza;

čiahla milostným ramenom ešte —

v hrsti žiaril kvet-mak, kvet ľúbosti,

zafarbený svätokrvou, vyliatou za život sveta.

Podňala pravica bohoľúbej

kytice div biel-modro-červený,

dáva trojkvet matke slávodetí

a svätozónom zablahovetí:

TOMÁŠOVI,

môjmu sluhovi, tvojmu synovi,

miláčkovi oboch,

s poľúbením svätým —

kvet večného pokoja,

i kvet bezsmrtia,

i kvet lásky božej

mladého mája dobou

vpleť do šedín posvätených.

I stalo sa! —

Zaškúlilo nešľachetné oko samoľúbych:

hory slovanské ozvaly sa radosťou svätou.