eKnižnica

Internetová čitáreň

Sládkovič, Andrej: Výbor z lyriky
« predchádzajúca strana :: 1 / 2 :: ďaľšia strana »

Huk, lom vo dvorane, kde v skoku rozčúlenom

bachantky stroja pohanskú svoju nezdobu,

víno hrá i čaj každučkým úda členom,

hľadajúc žertvy mladé, hoj, privčasnému hrobu:

tak prejde jeden deň a prejde druhý i tretí,

a vždy len: hurrá! hejsa! a nikdy prísne: beda! –

Až jedno i druhé krídlo dvier sa rozletí,

vo dverách zastane si postava škaredá:


Popolom sivejú sa rozmetané kostruby,

koľ očú hriechov čiernych čierne prstene,

z huby bolestný úsmech jej ceria zuby,

na lícach bledosť, prežltlej rovná stene,

na údoch nahých visia zrebné pazdere

a povraz reže v opadlé smilstvom boky:

Pôst! rečie. — Výskot onemie bujnej sbere

a skamenejú v nohách fašiangu divé skoky.


Od stola verných vykradli sa zradní Judáši,

vyviedli drábov krivdy k záhrade pána slávy,

striebrom platili zradu farizejskí tí velikáši,

na posmech škľabili pysk kňazi krivohlaví.

A národ? Národ vrešťal: Kríž, po zákonu!

Ohlúply podlosťou, spodlelý vo hlúposti

zavraždil pravdu. Čo koniec tomu shonu?

Hlad a smäd duše; velikým pôstom postí.


Velikým pôstom, tisícročným morená duša národa,

už prischla ku kosti koža slovenskej postavy.

Posť len, posť, Slovan: dosť tebe chlieb a voda

za hriechy tisíc liet, za spor tvoj tvrdohlavý,

za cudzobažnosť! Vidíš, nepáli teba ešte

dosť útrob hlad; väčšie muky si spravíš:

štípeš vlastný úd v zakrvavené kliešte

a vlastný chrbát háčkovým bičom si krvavíš!


Posť len — hej, treba tebe pôstne pokánie,

až vytrezvie ti hlava bludom rozpilá

a vstúpi na jazyk ti svetobôľne vyznanie

odrodilstva, v ktorom ti hruď doteraz hnila;

až znovuzrodí sa v tebe svojstva žila,

zriekneš sa pýchy i bezráznosti netopiera,

zvolíš si cestu, hoc bodľačím sa pokryla,

od suchých macochy pŕs k sladkému lonu matera! –


Slováci moji, vy druhovia bied Jóba,

vy postíte tiež, — ale pôst sami ste si volili, —

železná ruka drží vás tam, kde chudoba,

kde povrhlosť, kde slabosť stany si rozbily.

Služba planá vám, pre vás neni postupu,

blesk metropol je výsada renegátov,

tí za hriech chválu, vy za ctnosť beriete potupu.

tí pánov majú, vás sedľač nechce za bratov!


Plakávali ste skôr v prehorkých žalobách,

už teraz vyschly blenové prúdy očí,

už utuženým v mučeníctva dobách

sila skutkov chladných žilami vám sa točí;

vytuchol v srdciach vám zápal poézie,

vyšumely z hláv milé preludy mladosti,

muž viery, deja muž, nový vo vás žije,


« predchádzajúca strana :: 1 / 2 :: ďaľšia strana »