eKnižnica

Internetová čitáreň

Sládkovič, Andrej: Výbor z lyriky
« predchádzajúca strana :: 1 / 3 :: ďaľšia strana »

Pristroj sa v žúžoľ, piesni,

nemáš byť šumnou, švárnou.

Piesenka, odhoď cengáčiky,

štrkalky a klepotanie,

shovorčivé tie ozveny veršov;

buď tichou, piesni, tichou sťa hroby,

tichou sťa vlajúce sa steblá na mohyle;

ťukaj tam tíško, sťa bitie srdca,

srdca smutného, chorého, na skone,

sťa vzdychy umierajúceho.

Nedbaj na úhľadnú mieru,

na súmerný krok rušajúcich plukov

a či tančiacich detí sveta;

kuľhaj, ako cez brody sĺz stúpavajú

osirelí, za rakvou neúprosnou,

leť, ako lieta holub podstrelený,

nerovným veslom perute,

ako večnosť, kde hodín niet, chodí:

Tak! — Svet vrav si, čo chce;

ty kochaj sa s blahoslaveným tým,

ktorého už na svete niet.

Kríž drevený, polohnilý, nakrivený:

dobre — taký kríž pristane hrobom;

tam, kameň pri hlave mohyly,

taký, ako ukotúľala

dávna ho povodeň:

zbaví — to cieľ, to termín, ku ktorému

putuje každé telo; to medza je,

ktorú prekročiť nevoľno nikomu —

čo tu, v stredisku sprepadaných kopcov?

Viežka mizerná; tu, vraj, bytuje On —

Kto? Nuž ten dôstojník, velikán,

veď viete, Ivan veliký, zvon slávy

pre šľachetných, tých, kto za pravdu horia –

Ivan veliký, ktorý, padnuv

zo zlatých vysočín Kremľa,

zaryl sa hlboko v zemi, —

kňaz ten Hrona, Váhu a Dunaja;

arcipastier rozblúdených,

roztrhaných, rozplašených

stád Kristových,

smelý, udatný, neohrozený;

otec Slovače opustenej

verný, prísny;

obor umom i telom,

zronený vševládnou päsťou smrti,

keď nenazdal sa On

a nenazdali my. —

Veď znali ste ho, veď znáte ho,

veď znať ho budú deti vaše,

budú ho znať, ak znať ho hodny budú. —

Zaklopem mu na okienko,

ale okienka tu nemáš;

zatlčiem na dvierka viežke,

ale viežka dveriec nemá,

holé, slepé štyri steny.

Priložím ústa vriace

na vápno studené,

na kremenistú žabicu:

„Spíš, otčíčku, či — čuješ?

Zobuď sa, ozvi sa!

Čuj, tábor mládeže zvoní ti piesňou k sláve,

hľaď, klaňajú sa ti šedivci národa!

Podbaj — volajú, hľadajú ťa osirelí;

zbabelí, vidieť tvár tvoju smelú;

leniví, poznať činnú ruku tvoju;

vetroplasi vôľou tvojou utúžiť sa chcejú!"

Ticho, nemo.

„Rata, vystúp, bijú tvoj ľud,

poď von — bráň dom, ktorý pohanili!

Vstávaj, kradnú ti deti,

treskúca zima je a noc chumelice,

oviň ich širicou pastierskej moci,

ohrej ich dychom otcovskej lásky!"

Pusto, hlucho.

„Ej — vyzriže len, na chvíľočku len,

hľa, už kohútky spievajú k ránu rodu,

už škovránky zvestujú Tatrám jaro;

hľaďže, čeliadka tvoja neželiari už,


« predchádzajúca strana :: 1 / 3 :: ďaľšia strana »