eKnižnica

Internetová čitáreň

Sládkovič, Andrej: Výbor z lyriky
« predchádzajúca strana :: 2 / 3 :: ďaľšia strana »

šable si brúsi mlaď tebou odkolísaná.

Hej, hoj, hore a rozraduj sa!

Stras so seba zhnilé, zlovonné tkanivo,

v pancier jasavý hoď sa, chyť zástavu,

a jak vodievals', hej, tak veď zas

voje naše na hrad slávy!"

Nedbá, nečuje.

„Konečne, miláčku harfy,

ukáž sa, počujže,

ľúby tvoj Sládkovič, veštec,

ktorého tak rád slúchaval si,

nesie ti piesenku peknú,

pieseň pozdravu od Hrona,

od brehov jeho sviežo-jelšových,

o Hrone pieseň,

na ktorého ňadrách

prvé sny snily sa ti —

počuj piesenku o veľnoci

vzkriesenia Slovanstva!"

Márne volanie.

Ach!

Už zmrzlo ucho mi,

pritisnuté o skalu studenú.

Nadarmo, nadarmo!

Už zachrípol mi hrtan,

volajúc, kričiac, bedujúc —

Nadarmo.

Tu jeho niet — tu nikoho niet,

najviac ak hrsť prachu,

niekoľko suchých hnátov,

sopár uhnitých strapov,

odmetky ničomné z človeka,

aké každý žobrák tu necháva:

zem, zem, zem —

Eh!

Nebo! Nebo krásne, nebo:

súhvezdie nesmierne,

sláva Hospodinova!

Tamhľa kosy —

tie berie do hrsti smrť,

keď skáša ľalie šalamúnske

na horách života

a vešia ich tam vysoko zas,

aby sa ligotaly večným ligotom,

ligotom smutným k výstrahe:

kosou takou zronen Karol.

A tamto voz —

zlatoskvúce kolesá i oje:

to ten, na ktorom viezol sa

letom blesku, v tamtú osudnú noc,

na Sion večnej slávy

onen slovenský Apol.

Povedz mi, hviezda jasavá,

ty, čo prechádzaš sa tam od póla k pólu,

usmievavá, prívetivá

zornička nebeská,

povedz mi, nevidelas' tam

letieť anjela cheruba

od Turca maľovaného

rozsiahlymi stepami oblakov

k oným stanom Otca svetiel,

tróniaceho v svete neprístupnom? —

Či videla?

Ty vidíš, že som samé, číre oko,

sama zornica nezažmúrená nikdy,

nikdy nezdriemnuca.

A kebych bola, čo nie, i zdriemala,

bol by ma vzbudil bolestný výkrik

poraneného celého národa,

keď videl „s Bohom" kývať rukou

toho, ktorého a ktorý ho tak rád videl

a s ktorým sa viacej neuvidí. —

Videla: ulietal cestou svojou,

tamhľa tou Mliečnou cestou,

v sprievode cheruba viery,

tam v oné, i jasnému môjmu

zraku nedostižné vysočiny

svetla, slávy. —

Nevieš nič, hviezda! —

Jedno chcem vedieť; to jedno ty nevieš:

žije-li, žije? — Počuješ: či žije?

Vravia, že umrel — bedaže, prebeda!

Boh živý, živých Boh, nemá nad život

vyššieho daru, lepšej odplaty:

žije Kuzmány! — Svet blúzni, že umrel.

Vieš-li ty, hviezda, že žije?"

Život-otázka preťažká.

Závrat uchytil hviezdu nevinnú,

skrútla sa jej hlava zlatovlasá


« predchádzajúca strana :: 2 / 3 :: ďaľšia strana »