eKnižnica

Internetová čitáreň

Sládkovič, Andrej: Výbor z lyriky
« predchádzajúca strana :: 1 / 1 :: ďaľšia strana »

Nevtrhli sme my medzi vás iba včera,

svet zapadlý znal slávne meno naše,

Slovanstva žriedlo tajomné kde vyviera,

svet mudrcov dosiaľ o tom sa kaše,

my starovekí sme, ctihodný dejín našich čas:

a vy — za nič nemáte nás?!


Hľa, je toľko nás ani hviezd na tom nebi,

mať Slovenov vždy v požehnanom stave,

veľkosť naša, no, sama sa velebí,

pol sveta len azda má právo k sláve,

ten ekvátor zeme, to drieku nášho zlatý pás:

a vy — za nič nemáte nás?!


Rýdza reč naša, sťa by ten zvon strieborný,

a krv v žilách čistá, plná od vekov,

v nás nemiesi sa živel živlu odporný,

my nie strapy z dávnych umrlčích svlekov,

kosť z kosti svojej sme, nemáme ani stebla z vás:

a vy — za nič nemáte nás?!


Máme i zlato, i lesklé drahokamy,

delá, vojská, až zem pod nimi vzdychá,

hrady, múzeá i veľkolepé chrámy,

snemy, trhy, čo len chce svetská pýcha;

máme ruch slobody, poctivý na nás každý vlas:

a vy — za nič nemáte nás?!


Tisíc už rokov kríž Kristov tiež nosíme,

pravosláve mnohých z vás sme učili,

tenže Otčenáš, ktorý vy, sa modlíme,

tmu — neveru, viac nežli vy, sme bili,

drahý Hospodinu ľúbezný piesne našej hlas:

a vy — za nič nemáte nás?!


Miliónmi kníh vied roľu posievame,

jasajú sa slávou Slovenov perá,

svojich Mojžišov, prorokov my tiež máme,

a v umelcoch svet našich si preberá,

hľa, majstrovské diela — povedzte teda predsa raz:

čo vy — za nič nemáte nás ?!


Hoj, vy ste pyšní — krvou ste rozvodnili

našskou Labe, Balt, Dunaj i Vltavu;

dom náš, dom veľký, rúče ste rozdvojili

a hnev boží strhli na našu hlavu,

sťa vrabčisko zlodej pšeničný vyzobaný klas:

tak vy za nič nemáte nás?!


Hej, netajíme: my márnotratní synia,

vôľu otcov tak za nič sme nemali,

krm ošípaných pre nás vaša kuchyňa

a údel náš neviestky vaše braly,

k vám vláčili sme sa, po prahu svojskom mrieme zas:

pravda — za nič nemáte nás?!


Ale, dovoľte — keď nebies tvár zúrivá

nespálila až na prach naše plemä;

keď v milosť večnú vhlobená viera živá

rozhrešením rosí kajúce temä;

keď znovuzrodenia nad nami dúha svätých krás:

ešte — za nič nemáte nás?!


Nuž, teda bez vás dejstvovať nám súdeno,

my cudzí vám, úloha naša nová.

Úžasné živým býva nástupcu meno,

hrozná vrahom veta Hospodinova!

Už sú znamenia tu — blízko je prísny ten dotaz:

Čo ste za nič nemali nás?!


« predchádzajúca strana :: 1 / 1 :: ďaľšia strana »