eKnižnica

Zastenal háj vetrom jarným odhora, oddola,

zatienila mútna slza zornicu sokola,

zahorela hruď sokolia páľou slávosmädu,

zavesloval sokol letom prudkým k nebohradu,

sadol na štít rýdzozlatý a javným zobákom

zakrákoril smutno-hnevno k najvyšším oblakom:

„Oj, ty Božehospodine na vysokom nebi,

vieš, čo spravil svet z tej našej slávy a veleby:

sostrieľali plemä moje a vykynožili, —

sám ja, — iné hanby tejto rody nedožily —

A i vo mne pukly žily, zmľandravely svaly,

zmäkol pysk a pazúry sa drevenými staly,

spŕchol hrdý kochol s biednej, ovisnutej hlavy,

nič zo mňa: bo čo je sokol bez jarabej slávy?!

— Chovával nás prst kňahynin srdcom holubičím;

teraz—chová mňa—čierna zem myškou,—lebo ničím;

na žulových hradobralách hniezdily sokoly.

Teraz — spávam na suchári osamelom v poli;

nosili nás hrdí jazdci na kráľovské lovy:

Teraz? — žobrač!—oj, ktože pád plemena dosloví?

Rohom naším triumfálnym už ponocný trúbi

a sokolom vysmievajú sa sprosté holuby! —

Nuž, na to si, Stvoriteľu, stvoril rod sokolov,

by slobodný dokonaly let hnilou nevôľou?!"

Tu zasekol starý sokol pysk hnevom a žiaľom,

až poznovu rozkričí sa, po mlčaní malom,

po srditom zamĺknutí túžbou sa rozkričí:

„Oj, ty Božehospodine, daj mi let orličí,

premeň pole hôr a luhov v pole rudých bojov,

zameň pušky poľovnícke bohatierskou zbrojou;

ta, na hrady, na kráľovské, na pevnosti slávy,

ta, na víchricou slobody metané zástavy,

ta, na vlkov krvilačných, proti besným drakom,

to pazúrom, to peruťou, to krivým zobákom!

Ta, k záštite bitých bičom macochiným detí,

ta, ku výšinám slncovým, ku žriedlam osvety,

ta, kde márne telo, — telo, ktoré mrie a morí,

ta, kde kroviny myrtové a palmové hory,

ta, kde veselie sa točí, kde radosť sa rodí,

ta, kde v službe je poroba a voľnosť vývodí,

ta, kde ráznosť dráhu razí, ničomnosť sa ničí —

ta — ty Božehospodine — daj mi let orliči!"

Tu zaťal pysk zmladlý sokol dôverou a mierom;

tmavá farba rozostrela sa jarabím pierom,

otuhly v ňom hrubé žily, zmohutnely svaly,

skostnatel pysk, pazúry sa železnými staly,

krk vztýčil sa ohybnosťou pružnej, hrdej sily,

vzplanul zrak a perute sa siahou rozšírily. —

Divily sa kane, sovy, dudky, netopiery,

čo zdialo sa mocou dejín, vedomia a viery.