eKnižnica

Načo si to srdce, načo si mi dal, Bože,

keď nikomu v šírom svete ľúbiť sa nemôže?

Jak by ruže v poli nevidené spadaly:

tak moje vädnúce krásy nik', nik' nepochváli.

Sto žiaľov, bied tisíc dušu devy môž' raniť:

a mňa, takú opustenú, nemá kto obrániť.

Kto číta tie slzy, čo v samote padajú,

keď sa ústa požalovať nikomu nemajú?

Spievala by rada, na ústach mi žiaľ hynie:

lebo kto ma za tú pieseň ku srdcu privinie?

Žiadala by si smrť, ale načo hrob chváliť,

keď nad mojou mohylôčkou nemá kto pozialiť!