eKnižnica

Morava smúti, mlčí Morava,

vody jej nemo sa valia,

a predsa prúd jej čosi rozpráva,

a odpoveď je šum skália.

Kde živé mlčí slovo človeka,

tam nemá musí hovoriť rieka,

kde duch nie, odpovie skala;

kde dejín sveta anjel zazvonil,

bárs sa on v vekov mlčanie sklonil,

príroda mlčať prestala.

Oj, ako divno vetry tie vejú

ponad smutné tieto vlahy!

Či ony nesú novú nádeju?

Či to ohlasy výstrahy? —

Pred duše mojej vrelej očima

tôň sa akýchsi záľaha zdýma:

Blud, Či nešťastia to tôňa?

Hľa, tam v tých parách Velehrad zdá sa,

tam Devín, Hostýn srdcom zatriasa,

tam Nitry svätej opona!

Tej smutnej vody divá nemota

minulých to obrazy dňov,

a bied prítomných strašlivá slota

strašný predmet týchto tieňov.

Zrak svoj ta obráť ku hviezdnym stranám,

balzam mohutný osudov ranám

čakaj z Boha, čakaj shora!

On v hromoch ohňov blaženstvo blýska,

keď plemä zemské tvrdo utíska

pohanská tá Kykymora!

Tieň je to strašný: zrada zbojcova

v trón slávny seká pazúry;

hlas vetrov strašný: stonba slepcova,

pút brinkot a šum purpury;

úkaz to strašný: zrodiť si slávu,

zrodiť tiež vadu a zlosť trojhlavú,

na blesk svoj zahuckať časy;

zjavisko hrozné: v búrach rozbrojov

brat brata krvou zašpliechať svojou,

zbiť slávu v svoje zápasy!