eKnižnica

Internetová čitáreň

Tajovský, Jozef Gregor: Statky zmätky 2. dejstvo

Scéna 10. výstup

« predchádzajúca strana :: 1 / 1 :: ďaľšia strana »

.

Predošlí, KAŇÚRIK, TOMÁŠ, VALACH, KATA, EVA


TOMÁŠ (vážne, chladne) — Dobrý večer! (Nálada sa stiesňuje.)

OSTATNÍ — Dobrý večer! (Posadajú si po stranách.)

ĽAVKO (ide oproti Tomášovi, podáva mu ruku) — Vy ani nemyslíte, prečo sme my k vám dnes prišli...

TOMÁŠ — Poviete.

ŽOFA — Tak ako ste sa rozhútali, meno moje?

TOMÁŠ — Ako sme sa rozhútali? Ešte sme sa, poviem pravdu, nestačili. Musíme sa aj poradiť; to je nie na rok alebo dva.

KAŇÚRIK — Ani vydýchnuť im nedáte. Nemôžeme, ako keď sa chlapci idú kúpať a do chladnej vody osmeľovať ...

ĽAVKO — A čože sa máte radiť? Či sme my azda cudzí? Či nás nepoznáte? Či čo? Neviete o nás, akí sme ľudia? Nuž teda! Chceme vedieť, či dáte Zuzku za Ďurka nášho, či nie.

KAŇÚRIK — No ale predsa, ako otec vravia, to je nie taká ľahká vec. To si človek, rodič, tak na jednej strane, ako na druhej musí aj rozvážiť.

KATA — Nuž veď áno, Miško môj, sme sa to už pozhovárali. Nezačneme zasa od kraja. Už len na Zuzku, Ďurka čakáme, čo tí.

TOMÁŠ — A to je hlavná vec, mati naša, aj vy, ctení priatelia.

VŠETCI — Tak je, to je už tak ... Oni majú spolu žiť ...

TOMÁŠ — Ale nie pre majetok. My sa tiež trápime, robíme, a čo zarobíme, strovíme, ale pri pokoji.

ĽAVKO — Tak chceme aj my. Aby dobre bolo.

TOMÁŠ — Čože, majetky boli, a minuli sa — ale láska a statočnosť na večnosť ...


« predchádzajúca strana :: 1 / 1 :: ďaľšia strana »