eKnižnica

Internetová čitáreň

Tajovský, Jozef Gregor: Statky zmätky 2. dejstvo

Scéna 11. výstup

« predchádzajúca strana :: 1 / 2 :: ďaľšia strana »

.

Predošlí ONDRIŠ, ZUZKA


ONDRIŠ (vo dverách) — Ak pôjdeš zaň, tak si mi nie sestra!

ZUZKA — Ty si vezmi, ktorú chceš, ja sa ti nestariem; ty sa do mňa tiež nemusíš. A ak by som chcela ísť, tak by som šla zaň, a ak nie, nuž nie.

ONDRIŠ — A takto mi hundre celou dedinou ...

TOMÁŠ — Hádam ešte aj my máme do toho slovo, dievka moja. Či už o našu poradu nestojíš?

ZUZKA — Stojím, ňanka. Ale on (na Ondriša) mi už ubližuje.

ONDRIŠ — Lebo nechcem, aby si upadla!

ZUZKA (nežne) — Neboj sa o mňa. Ešte nejdem zaň!

ONDRIŠ — Ani nie! Ja ho poznám a viem, kto je, čo sú mu tu aj otec. (Odíde.)

ĽAVKO — Staršiemu poctivosť, Ondrík!

KATA — Ale čo vás po ňom! Grobian voľáky.

ŽOFA — Čože on má do nášho Ďurka, meno moje?

ĽAVKO — To je za kamaráta!

KATA — Tak, tak. Čo by sa mali radi vidieť, žičiť si...

ŽOFA — Ako len vlastní bratia, a on ti naňho tak váľa... meno moje.

KATA — Nepočúvaj ty, Zuzka, na neho. My ti dobre chceme.

ĽAVKO — A my sme si to aj s Palčíkovci dobre rozmysleli.

ŽOFA — A tak teda nemáš čo odporovať...

ZUZKA (vážna, zamyslená).

KATA — Ak budeš na každého reči počúvať, tak ti to bude len zmätok robiť.

ĽAVKO — Nuž a čože Ondriš vie na nášho Ďura? Ani on ešte všetko nepreskočil. Ani mu robotu z ruky nevezme. Ja aspoň ručím za syna, a tak netreba ti na všeličo počúvať, Zuzka. (Ide, chytí ju za ruku a tisne jej do nej zlatku, ktorá padne na zem. Ľavko sa zohne po ňu.) Poď sem a obzri si ma. Však ty mňa dobre poznáš. Pôjdeš za toho nášho Ďurka?

ZUZKA (kývne plecom) — Ach ... (Nerozhodne.) Ja neviem, ako otec a mama ...

KATA — Ja ti nebránim, urob si k vôli.

TOMÁŠ (citne) — Dievka moja, ako sa ti páči! Ja ti len toľko poviem. Lebo je to tebe na celý život. Len aby si mi potom s ponosou nechodila.

ŽOFA — S akou ponosou, meno moje? (Vezme tajne od Ľavku zlatku.)

ĽAVKO — Vari že vám zle bude?

KAŇÚRIK — Bodaj by nebolo. To by sme jej všetci vinšovali.

EVA — Len keď to popredku nemožno vedieť.

ĽAVKO — Len sa ty rozhútaj, povedz nám. Ďurko ťa ľúbi, len ty si ho ucti. A nepočúvaj na reči. Kto umrel, toho chvália; kto sa žení, toho hania.

KATA — Ako chceš, moja dievka. Nachystané máš, čo ti treba.

TOMÁŠ — Mne ťa je kedykoľvek vydať. Ale si rozmysli, aby si nebanovala.

KAŇÚRIK — Veď ti ešte parta do čela nevrastá. A na majetky sa nelakom; aj chudobní ľudia žijú statočne, spokojne.


« predchádzajúca strana :: 1 / 2 :: ďaľšia strana »