eKnižnica

Internetová čitáreň

Tajovský, Jozef Gregor: Statky zmätky 2. dejstvo

Scéna 2. výstup

« predchádzajúca strana :: 1 / 2 :: ďaľšia strana »

.

Predošlí, PALČÍK, MARA

PALČÍK (vojde prvý) — Môžeš ty týmto klopať! Tu ako na jarmoku.

TOMÁŠ — Chlapci, dosť! (Ženám.) Aj vy! (Ide v ústrety.) Keď aj dvojakú robotu naraz robíme. Tie čítajú, my v kartách. Vitaj, švagre. (Podávajú si ruky.)

MARA (ostala pri ženách) — Dobrý večer!

KATA — Vitajte, prejdite a sadnite si. (Všetci im robia miesto.) Veru dávno ste už u nás neboli.

MARA — A vy tiež k nám neprídete.

TOMÁŠ — Akože? Sú sviatky, zišli sa deti.

KATA — Nám neprichodí. Chudobný človek kedyže, ak nie na sviatky, je so svojou čeliadkou?

PALČÍK — Viem, viem. Aj nás robota prevladzuje, že človek nestačí k rodinke kuknúť. (Katke.) No a Katka že sa ako má? Kedyže sa už dožijeme toho krštenia?

VALACH — To by ste vy už chytro chceli, ako od vtáčaťa ... (Ženy zapália lampu.)

EVA — Ešte stačí. Zatiaľ jej je dobre.

KAŇÚRIK — Ej, čože je prvô do gazdovstva chudobnému človeku?

PALČÍK — Nie tak ako my. Nemáme deti, nemáme ani potechy. A teraz by sa nám už zišla pomoc.

MARA — A keď ich nemáme, musíme sa dáko inak obstarať.

KAŇÚRIK — Vezmite si nás za svojich, budete mať hneď aj päť vnukov. (Smiech.) A úfanie!

EVA — Starigáň! (Pacne ho po ústach.)

KAŇÚRIK — My by sme vám potisli chleba!

PALČÍK — To by nám odrazu aj veľa bolo. Deti ešte nikoho gazdom nespravili.

MARA — Na moju hlavu by to tiež nebolo. Jedno, najviac dvoje. Dosť trápenia.

EVA — A keď ho Pán Boh požehná, či ho mám zadrhnúť?

KATA — Len nech sú zdravé ...

TOMÁŠ — Tak je, mati moja ...

PALČÍK (s neobyčajnou účasťou) — Nuž a Zuzka kdeže je?

KATA — Viete, že sú naše deti po službách.

PALČÍK — Nuž ale vás len kukla tieto dni?

KATA — Ozaj len nakukla.

MARA — Prejde vše aj pol roka, kým ju vidíme.

KATA — Do fabriky som ju nechcela pustiť, nuž je v službe.

MARA — Veď to už bude dievka na vydaj!

KATA — Len by bolo za koho.

KATKA — A prázdno vrece nikto neuchytí...

VALACH — Ako som ja teba!

KATKA — Mohol si ma nechať, bola by sa vydala ...

VALACH — Za krajšieho šuhaja, podľa nôty.

PALČÍK — Ako sa dráždia. Nuž a inak akože sa máte?

TOMÁŠ — Všelijako. Vieš, čo stojí v zime kresárstvo. Do fabriky chodíme. A keby len tej mzdy viacej bolo, lebo veru v dnešný čas všakové požadujú aj od chudobného človeka . ..

PALČÍK — Veď aj Ondrík zarába.

KATA — A predsa je toho málo, čo donesú na týždeň. Aj na ten dohán, aj vypiť.


« predchádzajúca strana :: 1 / 2 :: ďaľšia strana »