eKnižnica

Internetová čitáreň

Tajovský, Jozef Gregor: Statky zmätky 2. dejstvo

Scéna 3. výstup

« predchádzajúca strana :: 1 / 3 :: ďaľšia strana »

.

TOMÁŠ, PALČÍK, KATA, MARA, ANKA


ANKA (číta si).

KATA — Po päť zlatých má. Ale keď to len na tie háby veľa načim.

MARA (vzdychne) — Hej, veľa, ver'... My o tom nevieme, starý môj.

PALČÍK — Vďačne by sme my to vynaložili na vlastné, keď aj tak musíme cudziemu vydávať ...

MARA — Nuž a tak Zuzka ani na tanec nepôjde dnes večer? Azda ju len pustia.

PALČÍK (určito) — Ja by som sám ľúbil, aby ona šla dnes na tanec. Pôjdeme aj my kuknúť.

TOMÁŠ — Ona by šla, ale či ju gazda pustí.

KATA — Keď vy chcete, nech by šla. Na vašu žiadosť, keby som ju šla pýtať ...

TOMÁŠ (do reči) — Dostaneš po nose.

PALČÍK — Ale len na takéto sviatky ju môžu pustiť na trochu zábavy.

KATA — Tam by sa trochu poveselila. A to by jej aj tá práca inak šla od ruky.

MARA — Kdeže sa má schodiť mladá čeľaď, ak nie na tanci?

KATA — Ona sa neťahá. Je vždy takô, chúďa, zamyslenô, až sa o ňu bojím. Služba ťažká, ono mladé, ešte nemá ani osemnásť rokov.

MARA — Ale veď ju gazda pustí, len aby šiel niekto po ňu.

KATA — Má kto ísť. Anka, choď po Zuzku, aby sa šla obliecť, že pôjde na tanec. A ak by si bola treba, ostaň ty tam.

ANKA — Je už tma, ja sa bojím. I ja sa chcem dívať na tanec.

MARA — Ty sa ešte máš kedy, dievka moja.

PALČÍK — Len choď, poslúchni mater.

MARA — Zuzka aby prišla domov, obliecť sa, pôjde na tanec, že si my žiadame.

ANKA (trucovito) — Ja nejdem! Je tma, aj veľký sneh. Ja sa bojím.

KATA — Ideš? Ja ti dám báť sa! Kdeže je tá metla? Hneď ťa vyčešem ňou. Ideš? (Durí ju.)

ANKA — Načo to aj prišli k nám?

KATA — Keď ti kážem, iď! Nehnevaj ma na tento deň. Ideš ho? Keď ja nijakej pomoci nemám od tohto dievčaťa! (Anka sa oblieka.) Tri som vychovala, tie ma počúvali ako treba, a z tohto bohviečo vychovám. Iba zjedanie mám s ňou; o rozum prídem. Počkaj, pôjdeš do služby! Ja sa radšej sama zaobídem, ale s tebou sa zjedať nebudem.

ANKA (vyšla a tresla dverami).

MARA — No vidíš, akô je neposlušnô, ako búcha.

TOMÁŠ — Keď jej vše voľká, vše by ju zadrhla.

PALČÍK — Kieže ju buchneš, udrieš ...

KATA — Ale biže plané, bude ešte horšie.

MARA — Tak, tak, vidíš. A ešte na nás dakto povie, že nepekné bolo od nás, že sme už štvrté preč poslali, čo sme vzali za svoje.

PALČÍK — Ľudia vravia, že sme skúpi, a čo nás to stálo! Opatera, háby, škola — a pomoci nijakej.

MARA — Hábky som jej kúpila aj v lete, a čo za to? Čo zachytilo, všetko vzalo a zanieslo materi. Masti v hrnčíčku, maku v uzlíku, vajíčka odnášalo ako straka.


« predchádzajúca strana :: 1 / 3 :: ďaľšia strana »