eKnižnica

Internetová čitáreň

Tajovský, Jozef Gregor: Statky zmätky 2. dejstvo

Scéna 5. výstup

« predchádzajúca strana :: 1 / 2 :: ďaľšia strana »

.

TOMÁŠ, PALČÍK, KATA, MARA


MARA — Skoro som ju ani nepoznala, keď vošla. Aká hodná dievka z nej vyrástla.

PALČÍK — Nuž, švagre, my sme tej mienky prišli k vám, a ty si nám ani slova ešte nepovedal. By len dobre bolo, keby náš majetok len na našu rodinku prešiel.

MARA — Tak by sme ich mali ako vlastné deti.

TOMÁŠ — Pre majetok by to bolo dobre. Ani my by sme neradi, aby ste cudzích museli potrebovať. Ale to načim aj s deťmi rozmyslieť.

KATA — Ono vám je teraz takô zabitô, že ju ten Jano Tučných tak zochabil. Sľuboval jej, že ju vezme, a odišiel za inou.

TOMÁŠ — A Ľavkovci idú za bohatou nevestou.

PALČÍK — No, už sa vy o to netrápte. Nepôjde Ďurko viac do Bielych, ak vy na to pristanete.

TOMÁŠ — Vieš, švagre, Ďurko Ľavkov je — mne sa — nechcem ubližovať, ale má ... chyby má ...

PALČÍK — Kým bol chlapec, robil ako chlapec, a keď príde k rozumu, bude z neho človek.

MARA — On to už všetko zanechá. Mladý zo všetkého vyrastie.

PALČÍK — Ja ho okrešem! Len nech príde do mojich rúk, ja spravím z neho človeka.

TOMÁŠ — Ak ťa len bude chcieť počúvať ...

KATA (Tomášovi) — Nuž veď či by to pekne bolo pustiť cudzieho do domu, keď si nás volajú? Ono Zuzka bude vám pokorná, veď, chúďa, slúži od dvanásteho roku.

TOMÁŠ — Práve preto! Či na takú pristane Ďurko? Keď sa on len za majetnými, cifrovanými zavláča. Bude čakať nielen na vaše, ale bude pýtať aj od nás. A my veru so Zuzkou nijakých majetkov nedáme...

KATA — Lebo nemáme.

TOMÁŠ — Ja dom nepredám na výstroje... A inšie nemám.

MARA — Zuzka má majetok u nás, tak čože im treba?

PALČÍK — Len aby sa radi mali, nič im nebude chybieť.

TOMÁŠ — To, to. Láska a zdravie, sú najväčšie bohatstvá.

KATA — Len Ďurkovi aby sa Zuzka zapáčila.

TOMÁŠ — Aj naopak, mati moja.

MARA — Je hodný šuhaj, urastený mládenec. Vojak!

KATA — A moje dievča si nemá čo veľmi preberať.

TOMÁŠ — Ej, mati, mati! Či ti zavadzia? Azda si ju zunovala? A nie ti je ani doma.

KATA — Nie. Ale keď sa jej takôto šťastie triafa, škoda opustiť! Syna oženíš, kedy chceš; dievku vydáš, keď môžeš.

PALČÍK — Nuž čože nám teda určitô poviete, švagre? (Vstáva.)

KATA — Nuž my z našej strany pozdravenie odkazujeme a neodporujeme.

TOMÁŠ — Neodkazuj, kým nevieš, čo deti.

PALČÍK — Presvedčíme sa. Ja viem, že bude po mojom. Žena, poďme. Ešte do videnia dnes večer!


« predchádzajúca strana :: 1 / 2 :: ďaľšia strana »