eKnižnica

Internetová čitáreň

Tajovský, Jozef Gregor: Statky zmätky 2. dejstvo

Scéna 7. výstup

« predchádzajúca strana :: 1 / 1 :: ďaľšia strana »

.

Predošlí, ONDRIŠ


ONDRIŠ — Tak, ňanka môj, naša Zuza má pytača. Ale mne sa nepáči!

TOMÁŠ — Ja ho tiež nechcem.

ONDRIŠ — Aby tá za toho išla? Veď tomu ani z očú dobré nehľadí. Ten len biť sa, klať s každým. Ja viem, kto je, čo je ... Frajerkár! Ako dvere otvorila na krčme, už ju chytal do tanca. Čože je to?

KATA — A ja vravím, že dobre by im mohlo byť v takom majetku u Palčíkov.

ONDRIŠ — Nelakomte sa, mama. Ešte je nie ich, a ktovie, kedy bude. A keď aj? Či im to už zabezpečuje dobrý život? Veď ju on vídal aj predtým, a nikdy ju nezaviedol do tanca. A teraz odrazu z ruky ju nepustí. To nebude dobre!

TOMÁŠ — I ja som tej mysle. Ľavkovci vedeli, že ja mám dievku. Keby ju boli chceli, neboli by inde kľučky chytali.

ONDRIŠ — Nuž veď, otec, veď vám to len Palčíkovci vymysleli. Ľavkovcom sa o našej Zuze ani nesnívalo! Tí šli o Judu Bielych. Aj tam sa len na majetok tisli. Ani to nedopusťte nijakým činom! Ja idem po Zuzu. Čo sa tam má s ním vykrúcať? Aj tí, keď nemajú oči sem prísť, ja ich vyhodím!

TOMÁŠ — A ja zavolám aj rodinu, nech poradia, aby nebolo na nás... na teba a na mňa, že sme to my rozbili.

KATA — Prejdi, aby ste nepohubili dievčaťu šťastie, ak si ho môže založiť... (Odídu.)


« predchádzajúca strana :: 1 / 1 :: ďaľšia strana »