eKnižnica

Internetová čitáreň

Tajovský, Jozef Gregor: Statky zmätky 2. dejstvo

Scéna 9. výstup

« predchádzajúca strana :: 1 / 1 :: ďaľšia strana »

.

KATA, ĽAVKO, ŽOFA


ĽAVKO — Dobrý večer!

ŽOFA — Ste doma, meno moje?

ĽAVKO — Zdraví?

KATA — Vitajte. Vy sa chváľte. Nič nám je, chvalabohu.

ŽOFA — Kdeže sú vám druhí?

KATA — Podochodia. Posadajte si.

ŽOFA — Zuzka je na tanci, meno moje? Išiel aj náš Ďurko. Zídu sa tam tie naše deti, meno moje. Veď by to dobre bolo, stvora božia, keby sa dovedna zišli. A už len aj ten majetok. Načože by sme to opustili, meno moje?

ĽAVKO — A poznáme aj starých, že nie sú dáki planí ľudia; tak to bude najlepšie, keď sa naše dietky zoberú a ich doopatrujú.

ŽOFA — Tak, meno moje, tak!

ĽAVKO — Neskáč mi na jazyk! Ty len melieš, rozprávaš, ale nepovieš, čo sme prišli, nepýtaš sa, či dajú Zuzku za nášho Ďurka!

KATA — Veď ja už viem, po čo ste prišli. My proti tomu nič nemáme. Otec trochu odporuje, že čo deti na to; aj to chlapčisko sa zastarelo — ale ja by som pristala. Len či sa budú vraj radi vidieť?

ŽOFA — Akoby sa z lásky najesť mohol, meno moje.

ĽAVKO — Čože ti je aj z tej lásky, keď máš prázdnu misu ...

ŽOFA — A čože by si, meno moje, takého šuhaja nevedela zamilovať? Môjho Ďurka, meno moje? Akúže ten má chybu?

ĽAVKO — A keď ja poviem: je aj robotný, usilovný, spraví, čo do ruky chytí. Hádam sa mal kde naučiť. Nevychoval som ho na koláčoch, ale na robote... Sa ja niekde zahanbím? Kde ja zastanem ...

KATA — Ja nepochybujem o ňom.


« predchádzajúca strana :: 1 / 1 :: ďaľšia strana »