eKnižnica

Internetová čitáreň

Tajovský, Jozef Gregor: Statky zmätky 3. dejstvo

Scéna 11. výstup

« predchádzajúca strana :: 1 / 2 :: ďaľšia strana »

.

PALČÍK, ĎURKO, MARA, ŽOFA


ŽOFA (vchádzajúc) — Jaj, Bože, deti naše, čo ste mi to porobili, že mi takôto musíme o vás počúvať? Či ste sa povadili, či ste sa pobili? Či už čo sa u vás robí, meno moje? Veď som sa vám ja inak úfala. A tu je už nič nie tak, ako bolo, ako som si ja myslela, meno moje. Aký nepokoj, aké hnevy sa to tu dejú, meno moje? Nuž čože vy nemôžete na jedno prísť?

MARA — Jaj, len poď pomáhať poriadok medzi nimi robiť ... Daj radu.

ŽOFA — Čože ti ja, sprostá žena, meno moje? Ale vy, švagre môj aj svat môj, akože to už len spravíte? Veď vy ste dosť múdry? Čože vám my ženy? V čomže nás poslúchnu, meno moje?

PALČÍK — Pozhovárame sa, Žofa.

ŽOFA — Jaj, môj syn, môj dobrý syn, meno moje. Takýto zármutok, takéto trápenie robíte vy svojim rodičom? Akejže ti rady dám? Všetci sme sa tomuto inak úfali, a to všetko inak vypadlo. Aj otec, aj ten z toho inakšiu radosť chcel mať... Jaj, syn môj, meno moje, akože ste si to už rozhútali, že ste to takôto spravili, akô ste spraviť nemali. Takéto neporiadky aj vo vašom aj v našom dome, aj tam. Veď si ty nebol taký. Po krčmách si nechodil, a teraz že sa tam vše s otcom zídeš, že ťa tam vše nájde. Či ťa Zuzka na to doviedla, či kamarátstvo, či už čo, meno moje? Veď za mládenca ak s otcom šiel kuknúť, a už domov... Jaj, jaj, môj syn krásny, veď si taký bol dobrý, prívetivý k celému svetu, a teraz ani k nám neprídeš, ani porady mi v ničom nedáš, ani sa nám nevyponosuješ, čo ťa trápi, čo ťa bolí. Veď som aj otca volala, aby šiel, ale keď mu je srdce zarmútené; povedal mi, že mu je ťažko, že on to nemôže ... Môj syn zlatý! Ktože ti najväčšiu prekážku robí? Či otec, či matka, či Zuzka? Veď sa mi vyponosuj, veď mi len všetko vyrozprávaj. Veď pred kýmže povieš, ak pred materou nie. Čo máš na srdci, meno moje?

ĎURKO — My sme si nie ani jeden na príčine. Vy, vy všetci ste nám na vine. Lebo ste sa nám dali pobrať a nepomysleli, ako to bude ťažko teraz roztrhať, keď spolu žiť nemôžeme.

ŽOFA — Tak si ty už na tej mysli, syn môj, na tú cestu sa poberáš? Rozsobášiť? Ako? Veď to veľa stojí. O majetok, čo málo máme, chceš nás doniesť?

ĎURKO — Aj na veru môžeme žiť.

ŽOFA — Čože sa ti znevidelo tak na nej? Veď sa to taká osoba vidí, ako sa patrí: tichá, poslušná, dobrá; ja by som spokojná bola s ňou. Čo sa ti porobilo, meno moje?


« predchádzajúca strana :: 1 / 2 :: ďaľšia strana »