eKnižnica

Internetová čitáreň

Tajovský, Jozef Gregor: Statky zmätky 3. dejstvo

Scéna 13. výstup

« predchádzajúca strana :: 1 / 1 :: ďaľšia strana »

.

Predošlí, ZUZKA


ZUZKA (dnu) — Že ma voláte?

ŽOFA — Volám ťa, dievka moja, aby som od teba počula, čo je to medzi vami...

ZUZKA — Akože vám to už poviem? (Vyhŕkne.) Nepáčim sa mu, to je všetko.

ŽOFA — Ba že ty nie si prívetivá k nemu. Že ty ho nechceš ...

ZUZKA — Ja ho chcem, ako som ho od prvopočiatku chcela. Chcem ho počúvať, obsluhovať, verná mu byť a robiť a žiť statočne, ako sa patrí. Toho odo mňa nikdy nepočul, že ho nechcem. Ale on si ma neváži, ani ako slúžky, nie ženy prisahanej... (Plače.) A tak ja idem. Načo mu zavadzať? Prečo sa triasť pred ním? Báť sa ho? A byť mu na závade...

ŽOFA — Dá Pán Boh, dievka moja, neplač, že sa to všetko ešte napraví. Veď to tak býva. Len ho počúvaj, buď trpezlivá, prepáč mu. Ľaďže, meno moje, kôň má štyri nohy a potkne sa, ale vstane a ide ďalej.

ZUZKA — To nie je potkýnanie. To je schválne tvárou do blata.

ŽOFA — Aj tak ho utri, umy, zakry pred svetom, a dobre bude. A vy spravte podľa vášho rozumu najlepšie.

PALČÍK — Veď len premýšľame...

MARA — Noci nespím, zamýšľam sa, aby dobre bolo, nie hriech.

ŽOFA — Božechráň, meno moje, aby z toho mal hriech v rodine byť. To radšej nech ani toho dňa nedožijem. (Plačúc von, Mara, Palčík za ňou.)


« predchádzajúca strana :: 1 / 1 :: ďaľšia strana »