Scéna 19. výstup

PALČÍK, MARA, ĎURKO

PALČÍK — No, terazže už čo?

MARA — Veď sa ona vráti. Zunovala sa ti. Ale keď jej týždeň-dva nevidíš, pôjdeš za ňou. Tak to býva.

ĎURKO — Nikdy ja po tú. Rád som, že odišla. Nemám ju rád ani za mak. Ešte keď ste nás zdali — ale čím diaľ, tým mi bola nemilšia. Ľúto mi jej je, ale či si ja mám svoju mladosť pre ňu zjesť?

MARA — Ako si sa s Betou opantal, od tých čias ti je taká nemilá! No len, no, aby z toho ešte plač nebol.

ĎURKO — Ak mi dovolíte doviesť si Betu, nebude plaču.

MARA — Nové trápenie narobiť nám i sebe.

ĎURKO — Nebojte sa! Otec môj, mama moja, uvidíte, ako sa ja budem usilovať. Ani vlastný syn. Všetko zanechám. Len či ju zavolať?

PALČÍK — Tej ani volať nemusíš. Tá sa ti iste sama ponúkla.

ĎURKO — Možno. Bohvie, čo je vo mne, ale tak mi oči padli na ňu. S tou by, reku, ta bol do smrti, ak by ste vy boli spokojní.

MARA — Len si ty sebe nájdi a sa neoklam.

PALČÍK — Ďuro, Ďuro! Beta ľahký tovar: už od druhého muža odišla. Tá sa ti zavesila. To si si nemal komu dať oči zatemniť, rozum prevrátiť.

ĎURKO — Už ma darmo budete hrešiť. Páči sa mi, prosím vás, prijmite túto miesto tej.

PALČÍK — No, stará ...

MARA — Ty si hlava.

PALČÍK — Tak, skúsime vás. Zavolaj ju, ale ti majetku ani s tou nedám, to ti popredku hovorím.

ĎURKO — Nenačim mi! Len nech mám ženu, čo mi bude a nám všetkých po vôli. (Odíde.)