Scéna 21. výstup

Predošlí, ĎURKO, BETA

ĎURKO — Tu sme!

BETA (dnu) — Dobrý večer! Akože sa máte? Ste zdraví? Ďurko pribehol. Čože ste ma dali volať?

MARA — Vitaj.

PALČÍK — Sadni si.

MARA — Iste ti povedal Ďurko.

PALČÍK — Ty máš byť už teraz našou nevestou. On ťa vraj rád, a my sme teda tiež nie od toho, keď si on teba vyvolil.

MARA — My vďačne na to pristaneme. (Ukáže na truhlu.) A tak sa teda prenes k nám, tu máš truhlu. Toto bude tvoje. Narobili sme to Zuze, ale tá odišla.

PALČÍK — Tak sa usiluj nás opatriť, robotu si porobiť ...

MARA — Nielen deti nosiť.

BETA — Ja vám budem poslušná, netrápte sa nič. (Vrtko skladá háby do truhly.)

PALČÍK — Ctiť si nás ...

ĎURKO — Muža v láske mať.

PALČÍK — A po našej smrti vám toto všetko dáme. Celý majetok náš.

BETA (priskočí k Palčíkovi a k Mare a bozkáva im ruky) — Budem sa usilovať, budem vám dobrou nevestou. Obslúžim vás čo najmožnejšie, netrápte sa nič. (Vysukuje si rukávy a vrtí sa po chyži.)

ĎURKO — A mňa?

BETA (bozká ho) — Teba budem najvrelejšie milovať. Budete so mnou spokojní.

PALČÍK, MARA — Pán Boh uslyš! (S úľubou hladia na ňu.) Ak si si izbu zamkla, môžeš hneď tu ostať.

BETA (ide k nim, líškavo) — Nie je ďaleko. Ešte dnes sa prenesiem, keď je to vaša vôľa.

OPONA