eKnižnica

Internetová čitáreň

Tajovský, Jozef Gregor: Statky zmätky 3. dejstvo

Scéna 3. výstup

« predchádzajúca strana :: 1 / 2 :: ďaľšia strana »

.

MARA, ZUZKA


ZUZKA — Ja robím, ale keď on ani sa nevie tak zhovárať so mnou ako s druhou, len ma okrikuje; trasiem sa pred ním, všetko mi z ruky letí...

MARA — Čo len preto, iste nemáš prečo naň tak hrabať. Keby to každá tak, pre pletky by celá dedina stála v plači... A keby si sa ty prívetivejšie, zhovorčivejšie k nemu chovala, bol by aj on inakší. Ale celý deň mu slad-kého slova nepovieš, ani pri tej robote, ani pri stole, nuž tak potom, čože on? Keď si mu ty nie taká, ako on chce, ide za druhou. Tak si potom žena muža aj sama odcudzí. Ide za druhými do krčmy. A to je iba nám trápenie, škoda. Dobrá žena, keď sa mužovi prihovorí, akoby ho nakŕmila.

ZUZKA — Ja by sa mu, ale žiaľ mi nedá.

MARA — Čo by si ho mala zakrývať, ešte otca proti nemu podpaľuješ. Sa to patrí? Akoby sme my nevedeli, že je už nie tak, ako sa ukázalo ...

ZUZKA — A keď viete, prečo sa pravdy nezastanete, cestu mu nezastúpite?

MARA — Mu nevravíme? A vadiť sa s ním? Teraz vravíš, že ti je ťažko, a ak ja niečo, otec niečo, on na to, obrátime dom čím hore tým dolu. A bude ti len ťažšie. Či to už čert vie, ani nie dobré, čo vošlo do vás! Veď keď ste k nám prišli, radosti nebolo konca-kraja. Tance, spevy ste vystrájali. A od pol roka ako ste sa zmenili. Ani jeden, ani druhý nie ste takí vľúdni k nám. A čože by nás už po tom bolo, ale ani k sebe!

ZUZKA — Ja sa rovnako usilujem vyplniť tak vašu vôľu ako aj jeho. Že sa škoda pridá, stane sa aj inde. A predsa vám nemôžem vyhovieť. Ďurko, ňanka, aj vy, mama, všetci, všetci ste inakší ku mne, ako keď som prišla ...

MARA — Veru sme my to, dievka moja, inak čakali od vás. Že nám budete potechou na staré dni, nie zármutkom. Ja, chorľavá, myslela som, že sa rozveselím a ľahšie ponesiem svoj kríž pri veselom rozhovore, robote vašej, a tu ani len na mňa pekne nepozrieš, neprihovoríš sa, keby ja nie.

ZUZKA — Keď som nie tak zrodená ...

MARA — Zrodená! Treba si vedieť náturu prevrátiť... Toť, aj keď som chorá ležala, on poprával mi, vyspytoval sa mi, prišiel: „Čo vás bolí, mama moja? Veď vám nič nebolo, a teraz ste takto naraz ... Hore si sadnite, tu vás tlačí..." A ty si ani k posteli neprišla, ani slova nedala ...

ZUZKA — Čo ste žiadali alebo čo poradili, obslúžila som vás ...

MARA — Viem... A tak aj k nemu. Ak si videla, že chce, aby si ho bozkávala, mala si ho bozkávať; ak chcel, aby si mu spievala, mala si mu spievať; ak rozprávať, mala si mu štebotať ...


« predchádzajúca strana :: 1 / 2 :: ďaľšia strana »